Aj duša bolí...

Autor: Anna Čunderlíková | 10.1.2011 o 15:08 | Karma článku: 5,11 | Prečítané:  363x

Zdravie je tá najcennejšia hodnota, akú máme. Ak niekomu blahoželáme k sviatku začíname spravidla zdravím, až potom pridávame ďalšie hodnoty, ako šťastie, láska, pokoj... Zdravie je skutočne dôležité pre všetkých. Zdravie nesmierne potrebuje otec, živiteľ rodiny, matka, ktorá svojim láskavým srdcom udržiava teplo domova, deti, ktoré sú zmyslom nášho života, ale aj naši rodičia, ktorí nám dali život a vychovali nás. Zdravie je niečo, čo sa nedá kúpiť, platí staré známe „ môžeme si kúpiť liek, ale nie zdravie.“

Ak niekto z rodiny alebo našich blízkych ochorie chytá nás strach, panika. Každá choroba je zlá, ale najťažšie to majú ľudia s chronickými chorobami. S úctou čítam príbehy ťažko chorých. Ich sila a vôľa môže byť často príkladom pre nás relatívne zdravých. Zámerne som použila slovo „relatívne“ lebo zdravie je relatívny pojem. Aj preto by sme mali byť vďační za každé ráno... Ťažko jednoznačne povedať, ktorá choroba je najťažšia. Medicína i psychológia zdôrazňuje psychosomatický prístup ku chorobám. Ak ochorenie duša, stráda telo a naopak. Psychika je nesmierne dôležitá, silná vôľa, túžba po živote, povinnosti voči deťom, či partnerovi dokážu zázraky. Ale, čo keď bolí duša? Odjakživa som mala obrovský rešpekt pred duševne chorými ľuďmi a obdivovala som silu zdravotníckych pracovníkov, ktorí sa o nich nepretržite starajú. Mne stačila na psychiatrii hoci hodinová návšteva a mala som z toho úzkosť. Pohľad na týchto pacientov vyvolával vo mne súcit, ale aj určitý strach z ich reakcie. Žijú si svoj život, uzavretí v akejsi „ulite. “Nejeden lekár ma ubezpečoval, že ich mám brať takých, akí sú a rešpektovať ich „svet.“ Psychiatrické oddelenia, ako inak nemajú vstup voľný. A tak som raz pri služobnej návšteve čakala pred dverami oddelenia pokiaľ mi niekto z personálu otvorí. Zvonila som do pracovne sestier, ale sestričky tam zrejme neboli a tak som čakala o niečo dlhšie. Zrazu ma spoza dverí oslovila pani a spýtala sa, čo potrebujem. Keď som jej povedala, že čakám na vrchnú sestru chápavo na mňa pozrela a drobnými, šúchavými krokmi odkráčala. Po chvíli už prišli dve, tá druhá mi hrdo povedala: „ja som vrchná sestra.“ Neverila som vlastným očiam, ani ušiam, no v zápätí som si uvedomila, kde som. Medzičasom prišla naozaj vrchná sestra a vysvetlila mi, že sa pacienti takto „hrajú na vrhnú sestru.“ Rola vrchnej sestry bola pre nich zrejme atraktívna, bola to len ich nevinná hra. Vysvetľovať tejto pacientke, že nie je vrchná sestra bolo v tom čase márne. Ona mala skutočne „svoj svet,“ a tak to personál akceptoval. Ak niekto povie: „chápem ťa, viem ako sa cítiš,“ nemôže to byť pravda. Nikto nemôže pochopiť iného, nevie, ako sa cíti, ak to sám neprežije. Medzi nami sú rôzny ľudia, tí, čo sa liečia i tí, čo zaryto mlčia a zakrývajú, čo sa dá. Skôr, ako začneme niekoho považovať za divného, skúsme sa zamyslieť, aký naozaj je. Stav keď „bolí duša“ nie je jednoduchý a človeka môže paralyzovať na veľmi dlhú dobu. Citlivý pozorovateľ môže pomôcť už len tým, že pomôže vyhľadať odbornú pomoc.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?