Ohýbaj ma mamko...

Autor: Anna Čunderlíková | 9.2.2011 o 8:10 | Karma článku: 7,28 | Prečítané:  377x

Pomerne často a musím priznať, že i pomerne rada cestujem vlakom. Oveľa radšej ako autobusom, dokonca dám vlaku prednosť aj pred autom. Okrem iného je to aj celkom dobrá príležitosť poznávať nových ľudí. Nie, že by to bol cieľ mojej cesty, ale v pomerne plných vlakoch, najmä v piatok, to ani inak nejde. Niektorí ľudia sú neprehliadnuteľní, musíte ich vidieť a počuť, aj keby ste nechceli. Akceptujem súkromie spolucestujúcich a chránim si aj to svoje. Ale predsa, o túto skúsenosť sa chcem podeliť.

Pri jednej takejto ceste nastúpila do vlaku milá pani. V kupé boli dve miesta označené miestenkou, jedno bolo to moje a druhé zatiaľ neobsadené. Táto milá pani napriek tomu chránila jedno voľné miesto, ako obsadené i keď miestenku nemala. Ako sa vlak zapĺňal bolo oveľa ťažšie a pre ňu aj evidentne oveľa nepríjemnejšie odpovedať na otázku: - Je to miesto voľné? - Nie, je obsadené. Nie, je obsadené, Nie, je obsadené... Medzitým sa úpenlivo snažila niekoho dovolať. Ten NIEKTO je telefón nedvíhal. Tesne pred odchodom vlaku vstúpil do kupé mladý muž, bolo zrejme, že to bol syn spomínanej milej pani. Vošiel bez pozdravu a bezprostredne žiadal od matky peniaze do bufetu. Matka sa mu snažila niečo potichu povedať, na čo on reagoval slovami: - A čo budem teraz jesť? Neviem, či mal vôbec predstavu o odchode vlaku, lebo vlak sa v zápätí pohol. Matku mu podala bagetu, ktorú bez slovka „ďakujem“ vzal a schuti sa do nej zahryzol. Medzitým začal debatu, resp. požiadavku, čo všetko potrebuje na lyžovačku. Matka opäť čosi potichu povedala a on na to: - To teda nie, veď vieš, že ja si potrpím len na značkové oblečenie. Matka sa opäť snažila, aby rozhovor nebolo počuť na celé na kúpe a celkom potichu povedala: - Počkaj potom ti niečo poviem. - Aké počkaj, prečo potom, keď si začala, tak už povedz! Medzitým prišiel do kupé sprievodca a vtedy mladý muž prišiel na to, že nemá cestovný lístok. A opäť začal útok na matku, prečo mu nekúpila lístok. Nestačila odpoveď, že nevedela, či vôbec chytí vlak a preto lístok nekúpila. Bolo treba kúpiť lístok, no teraz vo vlaku aj s pokutou. Otrčil ruku a čakal, že mu peniaze dá matka. To, že to hradila matka, no možno bol študent, nemal vlastné peniaze, ale zarážajúce bolo to, ako to od matky prijal. O chvíľu mal vlak zastaviť v Galante. Začali sa chystať na vystupovanie, že by matke pomohol do kabáta, to asi bolo pod jeho chápanie. Dôsledne upravil sám seba, skontroloval sa v zrkadle a keď sa zdalo, že je so svojou úpravou spokojný vykročil z kupé. Ako inak bez pozdravu. Od Galanty nastal v kupé relatívny kľud. Ja a pani oproti sme čítali, ďalšie dve spolucestujúce boli zrejme kolegyne, ktoré sa vracali z týždňového školenia a potichu si vymieňali dojmy. A o voľné miesto požiadala dievčina, ktorá po Galantu stála na chodbe, vzápätí si otvorila notebook. Z tohto relatívneho ticha nás prebral sprievodca otázkou: - Všetká batožina je vaša? Kým sme sa stihli spamätať, bol preč. Akosi mi padli oči na plecniak, ktorý bol na dievčaťom, ktoré pristúpilo do kupé ako posledné. Každý si asi dáva pozor na svoju batožinu, batožina na polici nad cestujúcim ešte nemusí byť jeho. Ľudia sa niekedy porozsádzajú a batožinu neprekladajú. Ani neviem, ako a prečo, napadlo ma opýtať sa: - Ten plecniak je niekoho z vás? Bol to plecniak, ktorý bol na polici nad dievčaťom, ktoré vstúpilo do kupé ako posledné. Nikto sa k nemu nehlásil. Nakoniec sme usúdili, že patrí mladému mužovi, ktorý vystúpil v Galante. Sprievodca to len potvrdil, že volali zo stanice z Galanty. Bez slova sme si vymenili pohľady, pani oproti to nevydržala a povedala: - Na vine bude zase matka, tak to si s ním užije! A na zo isté sme mysleli aj všetci ostatní. A verte bolo nám z toho smutno. Nastíska sa otázka, koho viac ľutovať matku alebo syna? Ako si nemohla všimnúť, čo z neho rastie. Tento mladý muž určite nevie, čo je to úcta a nemá, ani len základy slušného správania. Aký raz bude z neho životný partner, otec, kolega...? A preto je stále aktuálne: „Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano neohneš ma mamo!“
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?