„Som bezdomovkyňa,“ opakovane zdôrazňovala svoj status...

„Som bezdomovkyňa!“ Tak sa mi začala prihovárať neznáma žena.Pokiaľ som ju stihla zaregistrovať znovu zopakovala: “Som bezdomovkyňa.“ Mala som pocit, že sa k tomu stavu hlási dokonca s určitou hrdosťou lebo to zdôrazňovala nesmierne dôležito. No mohla to byť z jej strany aj arogancia, či snaha o upútanie mojej pozornosti. Pohľad na ňu bol hrozný. Špinavé, roztrhané šaty,červený, opuchnutý nos a červené oči. Keď otvorila ústa, chrup mala v dezolátnom stave. Na nešťastie som mala nevýhodnú polohu, ja som sedela a ona stála nad domnou. Tušim ma ten alkoholický opar na chvíľu paralyzoval. Vzápätí som prudko vstala a ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale povedala som: „Vidím, a hoci je ešte len ráno, aj opitá bezdomovkyňa.“ Teraz neregistrovala ona na mňa, bez slova odišla a oslovovala ďalších ľudí naokolo. Nepochodila nikde, nikto jej nič nedal. A to sme nemali robiť. Začala svoj prejav alebo lepšie povedané príhovor k nám všetkým „bezcitným“:- bodaj by si dostal infarkt- bodaj ťa šľak trafil- bodaj by si skončila na ulici...Nebudem a ani nemôžem uvádzať ďalšie vulgárnosti, ktoré sme si museli vypočuť.Ja osobne som človek, ktorý má slabosť pre odkázaných ľudí. Často som nejaké tie centy pustila. Priateľka ma vždy upozorňoval, že nežobrú na jedlo, ale na alkohol. Raz som sa teda rozhodla, že miesto drobných kúpim bagetu. No, nepochodila som.Bagetu bezdomovkyňa odmietla a povedala: „ Radšej mi daj 50 centov.“ Tykala mi, ako svojej známej, veď nakoniec som aj bola jej známou, vždy som jej tých pár drobných dala. Od vtedy som sa začala „prevychovávať.“ Zrejme si tí ľudia nezaslúžia moju pomoc, ani súcit, keď „pustia“ vyžobrané peniaze na alkohol.Často sa zamýšľam nad tým, ako ochrancovia zvierat bojujú za túlavých psov a mačky. Mám zvieratká rada, ale predsa. Kto zabojuje za „túlavých ľudí!“ Na druhej strane zvieratá si nedokážu pomôcť samé. A bezdomovci? Ako človek dopustí, že padne na samé dno? Bol alkoholikom alebo sa ním stal na ulici? Som presvedčená, že každý problém má riešenie, len ho treba riešiť včas. Existuje predsa aj oficiálna sociálna sieť. Pripúšťam, že môže nastať taká situácia, že aj touto sieťou niekto prepadne. Ale nadávať a preklínať všetkých okolo? Vynucovať si pozornosť?Kto vie, aká to bola žena predtým, než zostala len na ulici? No, nech bola akákoľvek, len jedno som si v tomto momente priala, aby sa doslova naplnilo „ Psí hlas nejde do neba.“Nechcela som si dať pokaziť deň, ale predsa po tomto zážitku zostalo vo mne zrnko nespokojnosti a svojim spôsobom aj bezmocnosti. Veď posledné správy pomerne často hovoria: "uhorený bezdomovec, zamrznutý bezdomovec ale i zavraždený bezdomovec ... "Musia byť títo ľudia na ulici? Dá sa vôbec týmto ľuďom pomôcť?