Ešte stále je veľa dospelých, ktorí sú závislí na názore iných

Autor: Anna Čunderlíková | 20.2.2011 o 8:10 | Karma článku: 3,93 | Prečítané:  365x

Poznáte to, keď dieťa robí prvé kroky, tak veľmi potrebuje povzbudenie a pomoc láskavých rodičov. Keď sa učí napríklad plávať, potrebuje matku, otca, či iného dospelého človeka. Potrebuje mať istotu, že mu je niekto na blízku, aby mu mohol kedykoľvek pomôcť. V škole potrebuje zasa pochvalu učiteľky, či učiteľa, bez ich pomoci by sa dieťa ťažko vyvíjalo. Tak to je, a tak to má byť. Otázkou je: „dokedy?“ Dokedy sa má spoliehať na iných. Do kedy zostať tým „ dieťaťom,“ aby sa nám to nevymklo z rúk.

Stále je veľa nás, dospelých, ktorí sme závislí na názore iných. Nevieme sa sami rozhodnúť, ustavične chceme byť ubezpečovaní, že sa to tak robí, prípadne, že to tak robia všetci. Neustále si potrebujeme niečo dokázať. Nemôžeme predsa urobiť chybu! No sú aj také okolností, kedy musíme hovoriť slová, ktoré sa od nás očakávajú. Sú to situácie, ktorým sa zvykne hovoriť, prepáčte za výraz, „držať hubu a krok.“ A potom veľa veci robíme len preto, aby nás ostatní „neohovárali,“ nie preto, že to tak chceme, že to tak cítime. A potom sme v situácii, že už ani nevieme, či žijem svoj vlastný život. Názory by sme mali prezentovať, tak ako ich cítime. Viem nie je to vždy jednoduché, ono sa to môže vrátiť, ako bumerang. Ibaže, ak si zvykneme hovoriť to, čo cítime, ak nebojácne poviete svoj názor, ak postupujeme v duchu hesla „ čo na srdci, to na jazyku,“ ľudia si na nás zvyknú. Budú nás spravidla akceptovať, dokonca budú od nás „nám vlastný názor očakávať.“ Budú si hovoriť: „ak už nikto iný nič nepovie, tak ONA, ONA určite!“ Každé ráno po prebudení dostávame dar, dostávame čas, kedy môžeme niečo dobré a správne urobiť pre seba, svojich blízkych a pre celú komunitu, do ktorej patríme. To čo chceme a čo očakávame od iných povedzme vždy rázne, jednoznačne a taktne. Nedovoľme, aby sme opakovali názor niekoho, len preto, že tak vyjadril TEN i ONEN. Ak sa chceme k niečomu vyjadriť, tak to urobme preto, že prezentujeme to ako veci, situácie vidíme a cítime my osobne. Nesamostatnosť názorov, alebo opakovanie sa názorov, prípadne až „kopírovanie názorov“ cítiť vo vyjadreniach k politickej situácii. Ak všetci nadávajú, tak prečo sa nepridať. A tak ľudia nadávajú na zastávke, v čakárni u lekára, čakajúc v radoch úradoch...To je predsa oveľa jednoduchšie, pridať sa, než si vytvoriť svoj názor a potom ho aj verejne povedať, v správny čas a na správnom mieste. Často čítam kritické názory, ktoré sa podobajú, ako vajce - vajcu najmä, ak ide o sledovanie televíznych programov. Masovokomunikačné prostriedky sú mienkotvorné a televízia zvlášť. Musia z niečoho „žiť,“ ale vari tam nesedia vzdelaní ľudia a dopustia ovplyvňovať verejnosť „bezduchým“ programom? Kde sa stala chyba? V rodine, v škole ? Ako je možne, že sú ľudia tak málo sebakritickí a prihlásia do rôznych súťaži. Prečo ich na to niekto neupozorní? Alebo ich snáď niekto schválne vyhľadá, aby sa verejne strápňovali? Na druhej strane, seriál Tisíc a jedna noc, ešte bol len avizovaný, že prichádza na televízne obrazovky, už zažil kritiku. Ibaže tento seriál nás aspoň na chvíľu zavedie do iného sveta, sveta lásky a porozumenia. Mne osobne vôbec nevadí, že ide o iné prostredie a o inú kultúru, ako je tá naša. Nie tak dávno som stretla svoju bývalú kolegyňu, až to bolo cítiť, ako opatrne sa vyjadrovala k tomuto seriálu. Až postupne sa priznala, že seriál sleduje aj ona. A nie je sama, veľa je tých, čo „boja“ povedať svoj názor, tvária sa, že ani nevedia, o čom sa to hovorí a sledujú ho tiež. Ja sa teším sa na každý nový diel. Dôležité je, že odpúta moju pozornosť od správ typu: zdražovania všetkého na čo siahnem, od havárií, od vraždenia... Veď povedzte, čo môžem urobiť ja so zdražovaním, žiť sa predsa musí. Opakované zdôrazňovanie tohto, že zdražejú potraviny, energia ... vytvára v nás len negatívnu náladu, aspoň vo mne to určite zanecháva negatívne pocity. V uplynulých dňoch sme sa konca dozvedeli, že tento stav môže trvať dokonca až do roku 2013, 2014, nebodaj aj dlhšie. Neviem ako vy, ale ja osobne sa budem aj naďalej riadiť slovami „Chcem mať odvahu meniť veci, ktoré zmeniť môžem.“ Ak je niečo nad moje sily, hľadám spôsob, ako z danej situácie vyjsť, podľa možnosti, s čo najmenšou ujmou a tiež tak, aby som pritom nikoho nepoškodila. Uznávam život nie je jednoduchý, sú aj také situácie, kedy nám musí stačiť aj remíza alebo sa dokonca musíme zmieriť aj s prehrou. Napriek zložitosti týchto vzťahov by sme mali vždy a za každých okolností zostať sami sebou. Aby sme sa nezaradili medzi tých, ktorí sú závislí na názore iných. Nie, nechcem za každú cenu zaplniť miesto na svojom blogu. Ani vám nechcem vnucovať svoj názor lebo viem, že si ho vytvoríte sami. Ale predsa, očakávam váš názor, vašu skúsenosť.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?