Asertívne „nie.“

Autor: Anna Čunderlíková | 12.3.2011 o 7:32 | Karma článku: 4,62 | Prečítané:  364x

Používame slovko „nie“ všade, kde ho treba? Určite každý z nás veľa počul o asertívnom správaní. Jedna vec je počuť, vedieť a ďalšia v každodennom živote využívať. Áno, aj ja som jedna s tých, čo to viem alebo si aspoň myslí, že vie a predsa som sa dala z času na čas zahnať do kúta.

Neviem, ako vy, ale ja som celý život radšej pracovala s mužmi, než so ženami. To čo teraz poviem môže byť len vec názoru, moja osobná skúsenosť. No, viem o mnohých ženách, čo si na spoluprácu s mužmi sťažujú. Ja osobne som nikdy pri mužoch nemala pocit, že by ma neakceptovali a nepovažovali za rovnocennú kolegyňu. Čo žiaľ nemôžem povedať o ženách. Prečo? K tomu som sa napriek urputnému snaženiu nedopátrala. A verte, že ma táto myšlienka často zamestnávala. Možno to poznáte a možno nie, ale ubezpečujem vás, že je krajne nepríjemné, ak nadobudnete pocit a časom sa aj utvrdíte, že vás niekto cielene tlačí do kúta. Našťastie vždy som to zvládla, aj keď musím priznať, nebolo to vždy jednoduché. Mojou veľkou výhodou bolo, že ma nič nedokázalo odradiť. Ak som dosiahla úspech určite ma motivoval k lepším výkonom. Veď koho by nemotivoval? Ale rovnako, ak niekto o mne zapochyboval, odopieral mi moje výsledky, snažila som sa túto mienku vyvrátiť. Pripúšťam nebolo to vždy ľahké. V mojom prípade sa o uplatňovaní Paretovho pravidla, nedalo hovoriť. To, že 20% našich aktivít predstavuje 80% všetkých výsledkov neprichádzalo v tomto prípade vôbec do úvahy. Všetko som získavala oveľa, oveľa ťažšie. Neľutujem nič z toho čo som prežila. Vari neplatí? Čo ťa nezabije, to ťa posilní ( Friedrich Nietzsche). Viem často som mohla jednať asertívne, mohla som povedať „jednoznačné nie.“ Mohla som sa brániť. No boli situácie, keď som to nedokázala. Vtedy sa mi zdalo: "Nechať sa vtiahnuť do diskusie s takýmto človekom, by znamenalo znížiť sa na úroveň tohto, podľa mňa nie „dobrého človeka“ a najmä nevychovaného človeka. Vtedy som si oveľa častejšie uvedomovala, že buď nepoznajú alebo ignorujú pravidlá slušného správania." Tým nechcem povedať, že ja všetko viem alebo, že som tá najlepšia. Rozhodne nie! Každý máme dobré i zlé vlastnosti, otázne je len to, čo v nás prevláda. Ja som sa nažila vždy k ľuďom správať tak, ako som očakávala, že sa budú oni správať ku mne. Taktne, s úctou a rešpektom. Možno aj preto som bola zraniteľná a netaktné spôsoby som vnímala a znášala oveľa citlivejšie a ťažšie. Dnes je to už pre mňa nepodstatné, som nad veci. No nie je to celkom moja zásluha, jednoducho sa zmenil môj spoločenský status. Ale na druhej strane aj v súkromí, v bežnom živote sú situácie, kedy treba povedať „nie.“ Dnes som v oveľa väčšej pohode, neprežívam to až tak citovo, ibaže som to mala urobiť skôr. A možno som sa tým nemala vôbec zaoberať. Veď najdôležitejšie vzťahy, ktorým treba venovať pozornosť a pestovať si ich je vzťah s manželom, rodinou a niekoľkými blízkymi priateľmi. Hoci už prešlo niekoľko rokov, hoci je to dávno odpustené predsa sa im prihováram: „Milá Ivetka, Katka, Slávka, Elenka, Anka, Evka... neviem, ako ste sa cítili vy, keď ste ma zaháňali do kúta. Bol to pocit víťazstva? Lebo mne to bolo krajne nepríjemné. Nehnevám sa na vás lebo všetko zlé je na niečo dobré, aj tie vzťahy, ktoré sme mali, aj vaše neustále ataky ma určite posúvali dopredu. Neželám vám nič zlé, ale ak by ste raz v živote ocitli v takej situácii vy, pomeňte si na mňa. Nedá mi neukončiť svoju spomienku slovami: Ži a nechaj žiť, neubližuj a nenechaj si ubližovať, ži dôstojne. Vari by nebol náš život krajší a spokojnejší?
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?