Na každej cestičke sa nájde kaluž...

Autor: Anna Čunderlíková | 17.3.2011 o 13:42 | Karma článku: 4,99 | Prečítané:  263x

„Život je veľké javisko, na ktorom musíš stáť, i keď ti bude srdce krvácať tvár sa musí smiať.“ Tak to sú slová, ktoré sa mi ešte z mladosti hlboko vryli do pamäti a dodnes verím, že sa za nimi skrýva aj veľký kus pravdy. Každý z nás si žije svoj život a život každého vytvára jedinečné, skutočné príbehy. Či si to uvedomujeme, alebo nie, všade okolo nás, v každom okamihu sa odohráva veľké množstvo príbehov. Obyčajných ale aj krásnych, či neuveriteľných, ktoré vytvoril človek svojim prechodom od bolesti k radosti. Už je to raz tak, celý svet je popretkávaný príbehmi. Jeden z nich vám ponúkam.

Ľudský život z hľadiska príbehu obsahuje aj krízy. Tomu sa nedá vyhnúť. Každý človek, na každej cestičke môže nájsť aj kaluž, ktorú treba rozumne obísť, či prekročiť. Až potom v zrkadle svojho príbehu môže nájsť zmysel svojho života. „Mám dvadsaťpäť rokov a nemám nič!“ Takto začína svoj príbeh útla dievčina. Pred sebou mám mladé dievča, ktoré by malo byť plné života, ale Marína je smutná, veľmi smutná. Hovorí sa, že „oči sú zrkadlom duše,“ jej oči vypovedajú o veľkom smútku. Určite ani vo sne nepredpokladala, že sa jej život môže zmeniť v jednu nestráženú chvíľu na „šialenú horskú dráhu.“ Hranica koľko toho vydrží sa jej posúvala z mesiaca na mesiac. Marína, ani sama nevie, čo odštartovalo jej pád. Padla na samé dno. Nie je to tak dávno, čo mala všetko. Teraz sa zamýšľa na tým, ako to vydržať, ustáť, ako nesklamať... Marína, bývala poslušné dievča. Otec pracoval, ako stomatológ a matka bola učiteľkou na základnej škole. Narodila sa rodičom, keď už boli vo vyššom veku. Nesmierne ju milovali a ona milovala ich. Po prvý raz si vek svojich rodičov uvedomila, keď sa jej spolužiačka opýtala: „ Marína tebe chodí na rodičovské starý otec?“ Bol vek rodičov jedným z dôvodov prečo si nerozumeli? Otec sa v Maríne videl, jediné dieťa, tak veľmi si prial, aby raz stomatologickú prax odovzdal práve jej. Snáď už od jej narodenia v nej videl budúcu lekárku - zubárku. Maríne sa síce podarilo skončiť strednú školu. Ale vysoká? Tak na to sa necítila. Chcela pracovať a ako sama hovorila: „ Aj keby som veľmi chcela, nie som štúdijný typ.“ Otec sa však nevzdal, po roku opäť tá istá „pesnička.“ Teraz sa pridala aj matka: „Marína, netráp už otca! Vieš, čo ho stálo vybudovať takú zubnú ambulanciu? Komu to má nechať, si naše jediné dieťa!“ Pokus o štúdiu na lekárskej fakulte žiaľ skončil predčasne, uprostred druhého ročníka, ale aj to ju stálo veľa síl. Cítila sa vyčerpaná, frustrovaná. A to už Marína nebola to poslušné dievča. Dlho trvalo, kým dokázala rodičom priznať, že štúdium zanechala. Nemohlo to snáď skončiť inak, ako vyhlásením Maríny: „ Domov sa už nevrátim!“ Ostala v hlavnom meste. Začala pracovať a celkom sa jej začalo dariť. Mala pocit, že „vyletela zo zlatej klietky,“ neuvedomila si, že sloboda prináša aj zodpovednosť a preto si to užívala, išla na „plný plyn.“ Partia mladých ľudí, pravidelné akcie a rozvíjajúce vzťahy, ako inak utužovali alkoholom. Marína nemala vzťah k alkoholu, ale v duchu hesla: „ Nekaz partiu!“ si postupne naň zvykla. Domom chodila zriedka, vlastne skôr nechodila, ako chodila. Dnes s odstupom času Marína hovorí: “Pripúšťam z času, na čas som si na rodičov predsa spomenula, ale to, že tak veľmi zasahovali do môjho života som im nedokázala odpustiť. Hoci boli chvíle, kedy by som sa bola najradšej za nim rozbehla. No, radšej som si poplakala do vankúša.“ „Celú situáciu som začala znášať o niečo ľahšie, keď som spoznala Milana. Mal ma rád, viem to. A ja som lásku, tak veľmi potrebovala. Potrebovala som k niekomu patriť!“ dodáva. Milan bol skôr domáci typ a tak nie div, že Maríne vyčítal partiu a spôsob ich života. Stratila aj Milana. Dostala sa do začarované kruhu. Alkohol jej zlepšoval náladu, pomáhal jej uvoľniť sa, chcela zabudnúť na problémy s rodičmi, s Milanom... Priznala, že stratila kontrolu nad situáciou, alkohol ju ovládol načisto. Stratila prácu, nemala peniaze, požičiavala si. Dlhy vytvárali nové dlhy. “Hanbila som sa!“ Aspoň, že som netratila súdnosť! V práci som sa stretávala s otcovým spolužiakom zo strednej školy, bola len otázka času, kedy sa rodičia dozvedia,“ dodala. Aj sa dozvedeli. „ Viem bolo to pre rodičov ťažké, ponižujúce, ale podali mi pomocnú ruku. “Keď ma mama objala cítila som, že ma má napriek všetkému rada,“ spomína Marína so slzami v očiach. Tri mesiace sa zotavovala telesne aj psychicky. „Nie, nebola som závislá, ale odbornú pomoc som potrebovala.“ Dnes si uvedomuje, že pobyt v liečebni bol nevyhnutný a zrejme aj tá krutá skúsenosť... Jej slová vyznievali smutne a bolestne, keď hovorila: „ Beriem to, ako tvrdú školu života a verím, že si opäť dokážem vychutnať život, ktorý som si nedokázala ceniť.“ Predtým, ako mala Marína opustiť liečebňu písala rodičom. Hľadala tie najvhodnejšie slová, ako požiadať o odpustenie. Aj rodičia si po celú dobu uvedomovali, ako sa im dcéra vzdialila. Stratu dcéry pociťovali, ako veľkú prázdnotu. Veď to bola aj ich chyba. Vedeli, že dcéra potrebuje pomoc, ibaže nevedeli, ako sa k nej priblížiť. Žiadny vzťah neexistuje bez problémov. Rodičia Maríny postavený zoči-voči problému zmenili svoj postoj. Uvedomili si, že oveľa dôležitejšie, ako pokračovanie v stomatologickej praxi, ako spoločenská prestíž je ich dcéra a jej šťastie. Asi v rovnakom čase aj matka brala bielu obálku a vkladala do nej lístok pre Marínu. Ako prvá číta Marína: „ Milá Marína, uvedomujeme si, že niekedy človek, ani nevie, kde ide, ale musí tam isť, taký je život. Sme radi, že si našla cestu späť. Máme Ťa radi a čakáme ťa doma. Tvoji milujúci rodičia.“ Aj matka asi v rovnakom čase, s rozochvenými rukami otvára obálku od Maríny, na jej lístočku bolo len pár slov: „Ďakujem za oporu, ľúbim Vás. Vaša dcéra Marína.“ Možno, ako príbeh sa to dalo prečítať, ale prežiť to bolo oveľa ťažšie, pre Marínu aj pre jej rodičov. Marína sa vrátila domov, už svoj domov nepovažovala za „zlatú klietku.“ Svoju skúsenosť vzala, ako tvrdú školu života. Teraz už vie, že sloboda prináša aj zodpovednosť a váži si to oveľa, oveľa viac.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?