Takto akosi žili aj Zdena s Martinom. A pritom to bývala veľká láska, ktorá časom žiaľ vyprchala, nevedno kde. Z ich lásky nezostalo nič a ich vzťah sa zmenil na obyčajný zvyk.
Príbeh, o ktorý sa chcem podeliť mi rozpovedala Zdenka, len pred niekoľkými dňami. Ale určite nie sú sami. Vari nežije týmto spôsobom veľa ľudí, veľa manželských párov? Akoby ani nemysleli nielen na spoločnú prítomnosť, ale ani na budúcnosť.
Zdenka so slzami v očiach hovorí: „Nežili spolu, ale skôr vedľa seba. Už sme sa ani nepoznali, nepoznali svoje sny, túžby ani záľuby. Hoci sme žili v jednom byte, každý z nás bol vo svojej pomyslenej „trinástej komnate," kde ten druhý nemal prístup. Martin to dodržiaval až príliš striktne." Takto uplynulo celých dvadsať rokov ich „spoločného" života.
Až raz, jedného dňa sa Martin nevrátil z práce domov. Nevrátil sa do svojej trinástej komnaty. Zdenka spomína na tento deň, „Až neskoro v noci som sa dozvedela, že ho sanitka odviezla rovno do nemocnice." Náhla cievna príhoda, neznamenala len náhlu zmenu zdravotného stavu, ale aj náhlu zmenu v jeho živote. Veľmi ťažko nadväzoval prepotrebné kontakty s personálom, s lekármi i so sestričkami. Nesmierne ťažko sa prispôsoboval novému prostrediu a akosi nedokázal nadviazať rozhovor ani s ostatnými pacientmi. Bol medzi toľkými ľuďmi a predsa tak sám!
Zdenka pochopila situáciu ako prvá. Odpustila Martinovi a snažila sa mu podať pomocnú ruku v prenesenom a pravom slova zmysle. Napriek vzniknutej situácii to bolo pre obidvoch veľmi ťažké. Podať, či prijať ruku toho druhého a vysloviť tie zázračné slová: " Prepáč! Ďakujem ..."
Určite mi dáte za pravdu. Nemali by sme sa uzatvárať do seba, nemali by sme sa brániť sociálnemu kontaktu. Nemali by sme sa brániť, ani láske a porozumeniu, lebo čo keď nastane takáto chvíľa aj v našom živote...?
Nevieme predsa dňa, či hodiny, kedy nás môže život prekvapiť, môžeme pomoc potrebovať. V takom prípade je úžasné mať pri sebe človeka, priateľa, partnera, na ktorého sa môžeme spoľahnúť.