Trapasy...

Autor: Anna Čunderlíková | 26.7.2011 o 7:44 | Karma článku: 7,32 | Prečítané:  385x

Zvykneme hovoriť, že človek je za svoje činy zodpovedný. Ibaže trapasy prichádzajú vtedy, keď to najmenej čakáme. Každý deň prežívame rôzne situácie a výnimkou nie sú ani trapasy. Môžeme byť viac, či menej opatrní a predsa sa im z času - na čas nevyhneme. Možno ste čosi podobné zažili aj vy.

Cítili sa sa trápne potom, čo ste  "niečo - niekomu" povedali, urobili alebo naopak, ak "niekto - niečo" urobil, povedal vám? Cítili ste sa nepríjemne, zahanbili ste sa... najradšej by ste sa v tom momente predali pod zem?

O čosi menej nepríjmená, možno až úsmevná je spomienka na trapasy. Zvykneme si stretnúť, taká „dámska jazda" je celkom milým oživením každodenných dní. Slovo dalo slovo a jedno takéto stretnutie sme venovali spomínaniu na trapasy.

Každá z nás sa znažila niečim prispieť. Hela, tá je špecialistka na trapasy. Svoje rozprávanie začala tým, ako si v jedno teplé popoludnie, pred cestou domov zložila podprsenku a hodila ju do kabelky. Cestou sa rozhodla ešte nakupovať. Nakúpila a keď si potrebovala nákup vložiť do tašky siahla do kabelky, kde mala poskladanú tašku a snažila sa ju rozvoriť. Mávala "ňou" hore, dolu a nie a nie sa otvoriť. Keď sa lepšie pozrela mávala podprsenkou. Obidve boli z podobného materiálu, obidve boli telovej farby a obidve boli v kabelke. Podprsenka pravdaže, ako inak navrchu. „Zahanbila som sa, ešte že naokolo boli samé ženy," dodala Hela s úsmevom.

Inokedy mi Hela ponúkla, že ma odvezie z práce. Keď sme vychádzali pred budobu práve odchádzal autobus MHD a na parkovisku bolo už len pár aut. No, Hela tam svoje auto nemala. Prvé, čo ju napadlo: „Ukradli mi auto!" A vola na políciu. Medzičasom sa spojila s manželom a ten jej pokojne povedala. „ Bola si predsa v meste, nepreparkovala si?" A vtedy si Hela buchla po čele. "Pravdaže bola, zaparkovala som za PRIORom, ja blázon do práce som sa vrátila pešo." Odvola pátranie po „stratenom aute" a odvtedy si dáva veľmi dobrý pozor, kde zaparkuje.

Marika, zase pridala príhodu s jedným vedúcim odboru, starším pánom. Prišiel na pracovnú návštevu, ale Marikin šéf tam nebol. Kým čakal, otvoril album a podal ho Marike. Fotografie nie dávno narodeného dieťatka. "Reagovala som profesiálne, treba pochváliť, ale aj úprimne," hodnotí sitáciu Marika. "Moje slová zneli určite povzbudivo, keď som skonštatovala: Krásne vnúčatko."  "Pán sa akosi zamrvil, po chvíli zobral album a odišiel, že vraj príde v iný čas." Marika po príchode šéfa referovala, kto ho volal, kto ho hľadal... a spomenula aj pána s fotografiami. Na to Marikin šéf povedal: „Starý chlap, bolo mu treba také malé dieťa?" Vtedy Marike došlo, že to bol pekný trapas. Nikdy sa už na túto tému nerozprávali, ale ich stretnutia a vzájomná komunikácia boli poznačené touto trápnou situáciu. Aspoň Marika to tak cítila.

Do zvierky trapasov pridala aj Oľga. Hovorila, ako boli v jedno nedeľné popoludnie na prechádzke a stretli ich známeho, Tibora, ako kočíkoval. „Tak, ako starý otec? Služba, služba...?" Takto sa Oľga prihovorila známemu. A on na to: „Keby len kočíkovanie, ale ja k nemu vstávam aj v noci!"  Stula som, ako betón, hovorí Oľga: „Ani vo sne mi nenapadlo, že má Tibor také malé dieťa. Nebolo to nič príjemené a pre nás ešte Oľga dodala: „Starí chlapi a tratia rozum na staré kolená." Aby sme vedeli o koho ide, začala nám približovať: „Viete ten Tibor, vedúci zo servisu." Až teraz sa ozvala Marta, ktorá situáciu upresnila: „Neviem, či baby poznajú Tibora, ale ja áno. Tibor je môj švagor!" "No, opäť trapas," prevrátila oči Oľga. Ešte, že Marta dodala: „Nič to nemení na fakte, že starí chlapi tratia rozum." Oľge sa evidentne uľavilo najviac.

Iveta, ktorá nás dovtedy pozorne počúvala dodala: „Tak taký trapas, aký som zažila ja, ste nedali ani jedna." A otvára svôj príbeh: „Môj manžel sa jedno pozdné, zimné popoludnie vybral k svokre na kyslú kapustu. Ja som si povedala, kým bude u matky zbehnem k súsedke, nebola, len susedka, ale aj rodinná priateľka" približuje situáciu. „Zvoním, keď mi susedka otvorila v chodbe som videla kandličku, presne takú ako máme my. V zápätí som pokarhala sama seba, „takých kandličiek je predsa veľa."  Rozhliadam sa ďalej a vidím presne také isté topánky, ako má môj manžel. Ani neviem, ako som urobila ďalšie kroky a v byte našej susedky bol naozaj môj mažel. No, dlho už nim nebol. Všetci vedeli o jeho „úletoch," len ja som bola slepá. Všetci traja sme sa v tom momente cítili nesmierne trapne." No Iveta to dnes rozprávala celkom pokojne, už je to dávno za ňou a na záver svojho rozprávania ešte s úsmevom dodala: „Janošíka chytili na hrachu a ja som manžela chytila na kapuste!"

Už je to raz tak, trapasy boli, sú a budú. Dôležité je ako sa z trápnej situácie dostať. Aj vy máte svôj trapas? Nechte sa oň podeliť?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?