Domnievam sa, že ľudia často nevidia rozdiel medzi ohováraním a konštatovaním, prípadne spomínaním inej osoby. Kým konštatovanie je podľa mňa nestranné hovorenie o iných, napríklad spomínanie spoločných zážitkov. Konštatovanie toho, ako, kde a s kým to bolo, prípadne, aké to bolo. Naproti tomu ohováranie je nepravdivé hovorenie, zvýrazňovanie chýb a nedostatkov, ktoré ani neexistujú. Ide o závistlivé a klamlivé vymýšľanie, ktoré má ľudí, o ktorých sa hovorí „očierniť" a „ohovárača" vyzdvihnúť, lebo len on všetko vie a je úžasne spravodlivý. Psychológovia tomu hovoria „vrhať tieň." Tieň vrhajú na druhých, aby často skryli vlastné chyby. Už je to raz tak, čím viac hovoríme o druhých, tým viac zabúdame na seba a práve do tých druhých premietame svoje chyby. Ruku na srdce, nesprávame sa často tak, ako sa zvykne pri takejto príležitosti hovoriť? Napríklad: „V cudzom oku vidí smietku, a vo svojom brvno nevidí!" Nie je to zvláštna, či skôr účelová slepota? Akceptujme fakt, že vstupovať niekomu do „duše" je veľmi háklivá vec?
Ak začneme od seba, od naprávania svojich chýb, tak určite nič nepokazíme. Nič nám nestojí v ceste, aby sme sa riadili slovami krásnej piesne Mariky Gombitovej „Ži a nechaj žiť, stále je dosť miesta ..." Vari nie sú pravdivé i nasledujúce slová: „Nesúďte, aby ste neboli súdení!"
Mám rada úprimných ľudí, ibaže ich akosi ubúda. Želám Vám, aby ste dnes, zajtra a všetky nasledujúce dni stretávali len úprimných ľudí. Verím, že im to aj rovnakou mierou budete splácať. Jeden môj známy hovorí „keď si ľudia nezávidia, všetci majú dosť...!" Tak prečo robiť problémy, tam kde nie sú! Prečo si neurobiť život krajším, príjemnejším...?