Každý človek niečomu verí...

Autor: Anna Čunderlíková | 17.1.2012 o 10:45 | Karma článku: 8,94 | Prečítané:  275x

Každý človek niečomu verí. Ak niekto hovorí, že neverí, spravidla nehovorí pravdu. Otázne je len to, v čo verí... Ľudia môžu uctievať rôzne modly a tiež môžu mať rôzne názory. Ale i tak najčastejšie všetci uznávame, len jednu pravdu „tú svoju.“ Pravdu, ktorej veríme a  ktorou sa riadime. Ja osobne akceptujem názor každého a tak verím, že bude akceptovaný aj ten môj.

Na úvod dovoľte niekoľko citátov, ktorými by som chcela umocniť moje predchádzajúce slová. Podľa mňa je úplne jedno čomu veríme, pokiaľ je to v súlade s morálkou spoločnosti v ktorej žijeme. Viera je naša osobná vec. Dôležité je, aby sme sa akceptovali a tolerovali názory aj toho druhého. Určite mi dáte za pravdu, že vedľa seba môžu existovať štyria rôzni ľudia, každý z nich sa môže riadiť jednou z týchto myšlienok a predsa si môžu rozumieť, ibaže musia chcieť. Nakoniec za každého človeka hovoria najmä skutky, nie slová.

Aby sa človek mohol stať slobodný, musí najskôr nájsť vieru v seba samého. Federico Fellini

Budúcnosť patrí tomu, kto verí v krásu svojich snov. Eleanor Rooseveltová

Modlitbou človek Bohu vyznáva, že ho potrebuje. Sv. Augustín

Mária je cesta, ktorá vedie ku Kristovi. J. Pavol II

Je to tak, každý z nás môže vo svojom živote  uplatňovať niektorú z týchto myšlienok a predsa sa môžeme navzájom akceptovať, tolerovať. Je len a len na nás, ako to dokážeme. Hovorí sa, že viera v spoločné idey, v rovnaké hodnoty ľudí spája. Na druhej strane i keď veríme v rôzne hodnoty, jedno máme spoločné: „Žijeme na planete Zem." Ak sa budeme navzájom tolerovať, každý si tu nájde svoje bezpečné miesto. „Dovoľme teda, nech si každý z nás myslí svoje, verí to svoje..., ak tým nikomu neubližuje!"

Každý, kto píše na blog, tak trochu odhaľuje svoje vnútro, svoju dušu. Viem to, no napriek tomu poviem niečo o mojom vzťahu k viere, najmä k Panne Márií. Možno idem s kožou na trh, ale predsa to urobím a z úprimného srdca sa podelím o svoje spomienky.

Detstvo a mladosť som prežívala v období, kedy viera, náboženstvo boli v spoločnosti niekedy viac, inokedy menej akceptované. Počas základnej školy som mohla navštevovať hodiny náboženstva bez toho, aby to malo vplyv na výber mojej strednej, či vysokej školy. Vyrastala som v rodine s prísnym dodržiavaním kresťanských zásad. Prijala som všetky sviatosti, krst, prvé sväté prijímanie, birmovku i sobáš. K viere som bola vedená, najmä matkou. Odstupom času som si myslela, že ani matka, ani hodiny náboženstva mi nedali taký základ, také vedomosti, že by som bola svojej viere zostala verná. Ako dospelá som už nebola, ako sa hovorí „ praktizujúci kresťan - katolík." Nech by som obviňovala kohokoľvek, dnes viem, že to bola predovšetkým moja vina. Nezdokonaľovala som vo viere. Nenaučila som sa tomu, čomu sa hovorí rozjímanie... Napriek tomu som zostala verná zásadám viery a v podstate som žila a žijem podľa desať božích prikázaní.

Z môjho detstva a mladosti mi zostala intenzívne v pamäti úcta k Panne Márii a najmä pútnické miesto Staré Hory. Spomínam si na to, ako sme každý prvý týždeň v mesiaci, v sobotu večer odchádzali na vlak. V noci sme prišli do Uľanky a odtiaľ sme išli peši na Staré Hory. Cestou sme sa modlili a spievali marianské piesne. Mariánske piesne a modlitba sa ozývali celou dolinou. Bola to krásna atmosféra, cítili sme úžasnú spolupatričnosť a lásku. Toto putovanie mi okrem účasti na púti umožnilo zažiť aj kus krásnej prírody. A v tento čas som sa viac, ako inokedy cítila súčasťou ľudí našej obce. Kto zažil niečo podobné určite mi dá za pravdu, že takéto situácie prinášajú duchovné povzbudenie veriacim, ale určite aj neveriacim. Hovorí sa, že každé pútnické miesto je úžasným zdrojom pozitívnej energie.

Aj zo svojej skúsenosti môžem potvrdiť, že je v tom veľký kus pravdy. Zavčas ráno sme prišli do kostola na Starých Horách, kde sme v modlitbách pokračovali až do prvej svätej omši, na ktorej sme sa zúčastnili svätého prijímania. Po omši sme sa spolu s ostatnými pútnikmi rozložili na múriku okolo kostola, aby sme sa naraňajkovali. Potom sme popozerali všetky stánky s rôznymi upomienkovými darčekmi, čo-to sme si kúpili. Okrem cirkevných symbolov to boli aj iné radosti. Spomínam na „mačku vo vreci," prekvapenie za 1 Kčs. Neodmysliteľnou súčasťou púte na Staré Hory bola návšteva Studničky. Po raňajkách a obhliadke stánkov nasledoval sprievod k Studničke, k soche Panne Márií. Z mramorových tabuliek sa dalo vyčítať poďakovanie za uzdravenie veľkého množstva ľudí. Popoludní sme išli na kalváriu, s modlitbami sme prešli všetkých štrnásť kaplniek - zastavení. Neskoré popoludnie nasledovala cesta späť domov. Opäť do Uľanky peši. Domov sme prichádzali v neskorých večerných hodinách.

Čo sa zmenilo v mojom živote? Nastalo obdobie, kedy nebolo jednoduché praktizovať svoje náboženské vyznanie. Ale tiež bola pravda, že sa zmenil aj spôsob môjho života. Vydala som sa, založila som si rodinu a žila som skôr materiálny, ako duchovný život. Taká bola doba a ja som sa jej prispôsobila. No základ viery z mojej pôvodnej rodiny mi predsa len zostal. Ako som už povedala nechodila som do kostola, ale nikdy som nezabudla na svoju detskú modlitbu: „Anjeličku môj strážničku.."

Život nie je prechádzka ružovou záhradou. Aj v mojom živote nastali chvíle, kedy som stála na zložitej životnej križovatke s otázkou „ ako ďalej," potrebovala som pomoc. Vtedy som prosila o pomoc Pannu Máriu. Žiaľ aj ja, tak ako veľa iných ľudí, hľadala som návrat k viere vtedy, keď som pomoc potrebovala. Nie, nemodlila som sa, už som to nedokázala. Bol to skôr rozhovor Pannou Máriou a úpenlivá prosba o pomoc. Či mi veríte alebo nie, moja prosba bola vyslyšaná. Našla som riešenie a tak z úprimného srdca ďakujem za pomoc Panne Márií. Osobne si myslím, že nie je dôležité, kto sme, kde sme a o čo žiadame. Dôležitejšie je, ako úprimne sa dokážeme pohrúžiť do svojej viery.

Vyjadrila som vzťah k viere a k Pane Márií, tak ako to cítim ja. Prečo nie? Každý človek predsa niečomu verí... Možno môj príbeh u niekoho vyvolá rovnako, ako u mňa spomienku na časy dávno minulé, možno to niekoho povzbudí, možno...

Verím, že som sa v tomto povianočnom čase nikoho nedotkla. Tiež predpokladám, že je nás veľa takých, ktorí sme v tomto čase siahli po svojich spomienkach..., po peknej knihe, po povzbudivých slovách. I keď to boli slová z rôznych oblastí života verím, že ešte stále v nás rezonujú.

Želám všetkým krásny deň a slnko v duši!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?