Príbeh môjho kameňa...

Autor: Anna Čunderlíková | 11.5.2012 o 10:55 | Karma článku: 7,44 | Prečítané:  422x

Príbehy o kameňoch majú niekoľko verzií a sú staré, ako ľudstvo samé. Z literatúry sa dozvedáme, že staré kultúry bežne používali vzácne kamene pri riešení svojich problémov. Hovorí sa, že každý z nás má schopnosť spontánne cítiť priazeň voči niektorému kameňu. Stačí si ho pokoji poprezerať, chytiť do ruky a spojenie s ním je nadviazané...

Ja som bola odjakživa tak trochu, ako „straka." Nesmierne ma priťahovalo všetko, čo sa zaligotalo. Ako dieťa som zbierala všetky kamienky, možno to neboli kamienky, iba časom a prírodou obrúsené sklíčka. Napriek tomu som ich mala plnú „truhličku," biele, žlté, zelené, oranžové..., väčšie, či menšie. V tom čase to bol môj „veľký poklad."

Keď som začala chodiť k moru, nezbierala som, ako väčšina ľudí mušle, ale opäť kamienky. Dokázala som prechodiť niekoľko hodín, len aby som našla zaujímavý kamienok. Bola som dosť „stará" na to, aby som si ich priniesla z Egypta. Neodradil ma ani prípadný problém na colnici. I keď to nebolo príjemné, nakoniec sa podarilo, colník mal pre moje kamienky pochopenie.

Paradoxne v čase mojej mladosti nebolo zlato „len - tak" dostupné. Po maturite som dostala od rodičov prstienok z českých granátov, ale iba pozlátený. Rada som ho nosila i keď časom nebol, ani zlatý a možno, ani strieborný, ale kamienky zostali v mojich očiach stále krásne.

Zlato bolo nedostatkové aj o niekoľko rokov. Spomínam si na to, že manžel mohol kúpiť obrúčky až na základe potvrdenia vtedajšie MsNV, že uzavrieme manželstvo. Prstene boli zrejme voľnejšie, okrem obrúčky a snubného prstienka bez kamienka som dostala aj prsteň s kameňom - s ametystom.

Prsteň som nosila každý deň, bez neho som nešla ani na krok. Ak som si ho zabudla, bola som schopná vrátiť sa preň hoci aj z práce. Verila som, že mi tento prsteň prináša šťastie, keď som ho mala na ruke cítila som sa spokojná. Až neskôr som sa dozvedela, že ametyst je kameň môjho znamenia. Možno aj preto som si tak „s ním rozumela..." A možno je to bolo preto, že som ho dostala z lásky. Hovorí sa, že ak sa kameň  skoordinuje s ľudskou aurou vznikne z toho  obrovská sila. Že by to aj môj prípad?

A predsa sa niečo stalo, čo mňa a môj prsteň s ametystom rozdelilo. Raz pristúpila ku mne nová kolegyňa, chytila ma za ruku, ani som nestihla zaprotestovať a už svojou rukou šúchala ametyst na mojom prsteni. Nikto predtým sa tak nezachoval, prekvapila ma a mala som pri tom veľmi zlé pocity... Neviem prečo, ale od toho dňa som  prsteň nemohla nosiť, naše „puto" sa zrejme prerušilo. Nedokážem si to racionálne vysvetliť, len to podvedome cítim... Ak si prsteň vezmem, čo i len príležitostne, cítim sa „nespokojná" a tak ho radšej nenosím...

A tak chtiac- nechtiac verím na silu kameňov. Ak si niektorý kameň kúpim, či už sólo, alebo v šperku vždy dám pozor na to, aby to bol kameň, ktorí ma „osloví." Tiež už dávam veľký pozor na to, aby mi šperky nikto nechytal.

Máte podobnú skúsenosť s kameňom? Myslíte, že to môže byť v kameni, alebo je to len tým, že som mala nepríjemný zážitok, keď mi kolegyňa z nepochopiteľných dôvodov šúchala kameň na prsteni? Poteší ma každý názor.

Prerex fotografia, zdroj internet

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?