Bola to len stará hruška, ale dokázala spájať ľudí...

Autor: Anna Čunderlíková | 19.9.2012 o 11:30 | Karma článku: 12,41 | Prečítané:  331x

Leto sa pomaly končí a o slovo sa hlási jeseň. Práve v týchto  dňoch som prijala  pozvanie na záhradu mojej priateľky. Čo-to sme pred dažďom porobili, pozbierali a potom sme si sadli na terasu. Vychutnávali sme si čaro prírody a popíjali sme čaj, ktorý sme si pripravili z čerstvo natrhaných byliniek. Z  okolitých záhrad nás obklopovali  rôzne ovocné stromy, čerešne, slivky, jablone, hrušky... Chvíľu sme, len  tak mlčky pozorovali svoje okolie. Ale ako to už býva, slovo dalo slovo a moja priateľka Anežka si zaspomínala na časy dávno minulé, na starú hrušku, ktorá sa týčila vysoko nad ich domom.

Ako sa voláš dievčatko? Vypytovali sa viac, či menej neznámi ľudia.

„Anežka," radostne  odpovedalo dievčatko. Svoje meno mala veľmi rada. Na celom okolí nebola žiadna iná Anežka, len ona. Ak niekto zavolal jej meno vedela, že to patrí  len jej. Taká Marka, Katka to nemali až tak jednoduché, lebo takmer každé druhé dievča bolo nositeľom tohto mena.

„A odkiaľ,  že si?" Vypytovali sa dievčatka,  najmä tí, čo sa chceli dozvedieť viac, boli veru zvedaví komu patria tie šibalské oči.

„Z čeliena, z pod hrušky," hrdo hlásilo dievčatko ( zo včelína).

Takto Anežkinu rodinu poznali aj ľudia zo široka - ďaleka, podľa včelína a starej hrušky. Stará hruška významne ovplyvňovala celú  rodinu. Za ich domom bol sad, ktorému hovorili starý sad. Sad nepatril nikomu, aspoň sa nikto konkrétny k nemu nehlásil a predsa patril všetkým. Starý sad patril kedysi k starému domu, ktorý už dávno neexistoval, bol zbúraný, ale sad zostal, ako spomienka naň. Najkrajší bol sad na jar, keď stromy zakvitli a zo sadu sa ozýval bzukot včiel, ktoré zbierali peľ a nektár. Anežka netrpezlivo čakala každú jar. Po zime vyzerala krajina dosť  smutne, šedivo. V takom období sa jej zmocnila akási clivota a neustále  sa vypytovala: „Vari tá jar, ani nepríde?" Dedko, ktorý  jej bol vždy nablízku  ju ubezpečoval „ Len počkaj Anežka, jedného rána otvoríš oči a jar bude tu!"

A naozaj, každý rok prišiel deň, keď sa všetko zazelenalo. Príroda i obloha sa predvádzali v najrôznejších farebných odtieňoch. Na stromoch sa rozvíjali prvé listy, zo zemi vykúkali narcisy a prijemnú atmosféru doplňoval i spev vtákov. A  potom tu bola tá stará hruška. Napriek tomu, že sa o starý sad nikto nestaral, nikto neprerezával vetvy stromov i tak  boli každú jar obsypané množstvom kvetov. Vzduch bol široko ďaleko presýtený ich nádhernou vôňou. Najbližšie k ich domu bola hruška, a tak sa Anežka každú jar  prebúdza do nového hruškovým kvetom rozvoňaného dňa.

Starý sad bol miestom, kde sa rodina a susedia schádzali od jari do jesene, každú - každučičkú nedeľu popoludní. Vrátili sa z kostola, naobedovali sa, a spoločne prežili takmer celé nedeľné popoludnie. V tých časoch sa nedeľa „svätila." Starý sad bol miestom, kde sa riešili rôzne veci, ktoré sa týkali úrody, domu, deti... Ak bolo treba niekomu pomôcť, pomáhali všetci. Ak bolo treba stavať nový dom stavali všetci. Starý sad a stará hruška boli pre rodinu a susedov miestom, ktoré by sme dnes možno označili za magické miesto, miesto vhodné na relaxáciu.

Anežka si najradšej  spomína na nedeľné popoludnie, keď  dedko stáčal  med. Stáčanie medu je v rodine včelára určitou tradíciou, ktorú vždy sprevádzala úžasná atmosféra. Dedko otváral špeciálnou vidličkou zalepený plast, rámiky vložil do medometu, ktorý roztáčala babka. Aj Anežka chcela pomáhať, ibaže vtedy sotva dostala na kľuku medometu. A tak len pozerala, ako z medometu tiekla zlatožltá tekutina - chutný med. Keď boli hotoví, babka natrela chlieb s maslom, zobrala pohárik medu a  zaniesla susedom do sadu. Chlieb s medom rozdávala, ako tú  najväčšiu dobrotu, on aj tak chutil. Dedko nikdy nezabudol na susedov, každý rok  rozdal  všetkým susedom po poháriku medu a nezabudol dodať: „Odložte si na vianočné oblátky." Ibaže mu to nedalo, aby sa nepodelil aj o med z ďalšieho stáčania a na Vianoce dal opäť každému susedovi pohárik  medu.

Deti vyrástli, dospeli a odišli do škôl, za prácou, tak ako aj Anežka. Príbuzní a susedia sa postupne vytrácali z tohto sveta, odchádzali na miesta odkiaľ žiaľ už niekto návratu. Aj starý sad zamĺkol, chýbala v ňom tá povestná „vrava dospelých" a džavot detí. Nikto sad neošetruje, nikto neorezáva konáre a predsa každú jar zakvitne a dá aj plody. Hoci iba také, aké môžu dať staré stromy. Jabĺčka, hrušky sú malé, ale stále chutia výborne, lebo pripomínajú krásne, spoločne prežité časy.

Nie tak dávno stretla sa Anežka so svojou sesternicou a ďalšími príbuznými na rodinnej oslave. Čo  myslíte, na čo si okrem iného spomínali? Predsa na starý sad a na starú hrušku, ktorá ich všetkých spájala. Všetci svorne priznali, že  v myšlienkach ich  spája dodnes.

Možno táto Anežkina spomienka niekoho osloví, možno niekoho, v tomto uponáhľanom svete inšpiruje k tomu, aby sa spolu so svojou rodinou, so svojimi známymi, či susedmi vybrali do prírody.  Možno práve tam, pri spoločnom stretnutí si uvedomia, že žijú vedľa seba, v jednom dome päť i viac rokov a nevedia, ako sa ich susedia volajú. Možno nájdete strom, ktorý spojí aj vás a vy mu poďakujete za „zázrak," ktorý sa stal. Príroda je úžasná, poskytuje pokoj a vyváženosť mysle, naučí nás dobrote a dávaniu, či rozdávaniu, ak máme niečoho prebytok. Možno raz budú  aj vaše deti na tieto chvíle s láskou spomínať, tak ako si dnes na starú hrušku spomína Anežka.

Poznámka:

Foto prex: http://www.tree-pictures.com/sk/pear_tree_pictures.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?