Nedorozumenie...

Autor: Anna Čunderlíková | 4.10.2012 o 7:26 | Karma článku: 11,14 | Prečítané:  744x

Júliu, poznám niekoľko rokov, stála som pri nej, keď prežívala horšie i lepšie časy, žiaľ tých horších bolo o čosi viac. Ich dve deti mali sotva tri a päť rokov, keď jej manžel bol odsúdený a uväznený za rozkrádanie socialistického majetku. Väzenie a odlúčenie ich poznačilo obidvoch, najmä  jeho, manžela, otca ich deti. Domov sa vrátil úplne iný človek, navyše s nálepkou, ktorá bola pre neho všetkým iným, len nie vstupenkou do slušného zamestnania. Jeho  občianske práva boli ta - tam, pre režim bol nespoľahlivý a nespôsobilý."

Julkin manžel pracoval, ako vedúci skladu v jednej firme. Keď vzniklo manko, musel byť niekto zodpovedný. Julkinho manžela urobili zodpovedným a jeho vedúci si žil nad pomery. Zrejme mal za sebou  správnych ľudí. To, že príležitosť robí zlodeja je nám všetkým dobre známe.  No v tomto prípade to nebola, len taká „príležitosť." Bolo to dobre organizovaná činnosť skupiny zamestnancov, dnes by sme mohli povedať že to bol „kvalitný manažment zlodejov."

„Manžel bol vinný, ale len preto, že si neskoro všimol, že niečo nie je v poriadku. Až príliš dôveroval a menej preveroval," priznala časť viny pre svojho manžela aj Julka.

„Všetko, čo sme sa neskôr a postupne dozvedali o tomto prípade nám už nebolo k ničomu," smutne  konštatovala Julka. Vinník bol podľa "nich" zrejmý, nikto nemal záujem prípad otvoriť. Ako by to vyzeralo: „vari odsúdili nespravodlivo?" To predsa „oni" nemohli dopustiť. Ako sa neskôr ukázalo sieť rozkrádačov mala svojich hlavných predstaviteľov a nie, len na bezvýznamných miestach, ale na rozhodujúcich.

„Celá táto vydarená patria mohla kradnú, len preto, že kradol a vedúci prevádzky," to si Julka nemyslela, to sa hovorilo vo „veľkom," žiaľ až potom, keď bol Julkin manžel vo výkone trestu.

Ďalší zamestnanci zase vedeli a Julke aj prezradili, že strážnik sa riadil pokynmi vedúceho prevádzky a bez dôkladnejšej kontroly nechal tovar spokojne vynášať za brány prevádzky. Mal z toho osoh, nebola to len slepá poslušnosť. No svedčiť? To nebol nikto ochotný. V tom čase sa zvyklo hovoriť: " kto nekradne okráda svoju rodinu a tiež,  čo ťa nepáli nehas." Nuž „nehasili."

Ťažko sa  Julke žilo, kým mala manžela vo väzení, napriek tomu všetku svoju energiu sústredila na deti a svoje trápenie prežívala väčšinou sama, vlastne chcela prežívať sama. Našťastie mala dobrého vedúceho, ktorý ju hodnotil podľa výsledkov práce a tak mohla finančne zabezpečovať rodinu a relatívne spokojne sa postarať o deti. Pomohol brat, rodičia i priatelia.  Návrat do reálneho života bol pre Julkinho manžela ťažký, veľmi ťažký. V tej dobe musel pracovať každý, kto nepracoval bol príživník. Po odpykaní trestu sa mu ušla manuálna práca na štátnom majetku. Bol rád, že sa  postará o rodinu, ale udalosti, ktorej sa stal obeťou a nespravodlivosť, ktorú pociťoval spôsobili, že sa uzavrel do seba. Ťažko si Julka a deti hľadali  cestu k nemu, k jeho zranenej duši. Mal ich rád, o tom nepochybovali, no  ich vzťahu chýbala spontánnosť a radosť zo života.

Julka nepoznala rodinné dovolenky, ak na nejakú išla, išla len s deťmi. Nemala s kým isť na ples, ani do divadla. Julkin manžel mal značne podlomené zdravie, ťažko určiť jednoznačnú príčinu, ale o tom, že psychika zohrala svoje sa tiež nedá pochybovať. Sotva deti vstúpili do dospelosti, otec ich opusti, tentoraz navždy.

V čase, keď sa stala táto príloha Julka už bola niekoľko rokov vdova a jej dcéra Edita bola tri roky rozvedená, ako sama zdôrazňovala: „šťastne rozvedená."O nový vzťah nemala záujem, pracovala v knižnici, kde stretávala veľa zaujímavých ľudí, v súkromí si vystačila sama. Jedného dňa sa popri svojej práci zoznámila s báječným mužom. Edita sa rozhodla, že navštívi svoju matku a porozpráva jej o tom mužovi. Mal 68 rokov a hľadal spoločníčku, s ktorou by chodil na prechádzky a na výlety.

Júlia protestovala, ale nakoniec privolila, len si chcela spresniť: „Koľko, že to má rokov?"

Edita pohotove zareagovala: „Je presne taký starý, ako Ty!"

„A nie je pre teba trochu starý?" Opatrne sa opýtala Júlia a s obavou si predstavila predsa len trochu staršieho muža vedľa svojej dcéry.

„Ako to, že pre mňa? Veď by to mal byť muž vhodný pre teba!" Začala Edita rýchlo zdôvodňovať a vysvetľovať situáciu, ktorá sa už - už javila, ako veľké nedorozumenie.

Nakoniec sa Julka „s vyhliadnutým pánom" stretla. Edita to zorganizovala, ako náhodné stretnutie, práve u nej v knižnici. Dnes už tvoria pár a Julka je nesmierne šťastia. „Také šťastie som veru nikdy nepoznala, už som ani neverila, že ho niekedy nájdem," povedala Julka. Neboli to len slová, jej oči pritom žiarili šťastím. Edita to svojej matke priala. Zo svojim životom je spokojná, hoci ona sama po rozvode nestretla, lepšie povedané nepustila do svojho života žiadneho iného  muža. Zatiaľ..., možno raz aj k nej príde láska.

Fotografia perex,  internet: Images for foto vzťahy

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?