Riskovať znamená, že...

Autor: Anna Čunderlíková | 21.1.2013 o 9:19 | Karma článku: 11,92 | Prečítané:  768x

Nie je nič horšie ako život bez cieľa. Nezáleží na veku,  profesii, kariére ... Každý by  mal  mať jasno, v tom na čo v živote čaká, čo si od života  sľubuje, čo chce dosiahnuť. Nemusí nad nami visieť žiadna hrozba, aby sme sa zamysleli a hľadali odpoveď, pravda,  ak ich už nepoznáme.

Keď niečo nepríjemné prežijem vždy si poviem „každá akcia má reakciu." Zároveň sa zamyslím nad tým, či som nedala dôvod k takej reakcii, ktorá sa mi ani za mak nepáči.Tiež si poviem, že  v každom človeku je niečo dobré, a v každej akcii je aj kus pravdy. Vari sa nehovorí, že „bez vetra sa ani lístok na strome nepohne?" Niekto ma môže považovať za nenapraviteľného idealistu, a niekto iný  v tom  môže  vidieť aj kus pravdy.

Isteže, ani ja neočakávam, že ľudia, ktorí mi prídu do cesty budú len tí dobrí. A čo ja? Snažím sa šíriť dobro? Možno áno, možno nie. A možno sa vidím len „v lepšom svetle." Prečo nie? Veď je to prirodzené.

K tejto úvahe ma priviedli skúsenosti posledných dní. Neviem, či to bude len môj pohľad na situácie, alebo je v tom aj kus pravdy. Posúďte sami. Isteže bez peňazí sa žiť nedá. Ibaže mne akosi viac, než hospodárska kríza, vadí v ostatnom čase kríza morálna. Že vraj rok 2013  je rokom  porozumenia a lásky. Chcem tomu veriť, ale informácie, ktoré ku mne prichádzajú ma o tom nepresviedčajú. Možno mi navrhnete, „vypni rádio, televízor..." iste dalo by sa, ale ani bez informácii sa človek  nezaobíde.

Čo mi teda vadí?  Stalo sa akousi módou, že ľudia vytrhnú jednu správu alebo jej časť a zovšeobecnia to ako „zaručenú pravdu" na celú skupinu ľudí, ak nie na celý svet. Minulý rok sa niesol v znamení solidarity a porozumenia medzi generáciami. Ozaj?

Ak hovorím, že na veku nezáleží, tak na tom trvám. Aj ja som si pred časom povedala „čas prísť, čas odísť" a odišla som do dôchodku. Pripravovala som sa na to..., možno sa niekto nad tým pousmeje. Nenamietam a chápem. Keď som mala dvadsať ja, považovala som tridsiatnikov, štyridsiatnikov za starcov a stareny. A to nehovorím o šesťdesiatnikoch... Dnes som sa tam dopracovala, a napriek tomu chcem žiť plnohodnotný život. Kto by nechcel? Zaráža, ak niekto vyhlasuje, že súčasné dôchodkyne, ktoré chodia do fit centra, na U3V, cestujú po svete, sú zlé.  Vraj nie sú „naozajstné babičky." Prečo by mali byť všetky zlé? Nakoniec nie všetky majú to šťastie „byť babičkami." Tak potom nechápem, prečo by mala mladá baba, tie staršie, ktoré chodia do fit centra nazvať, prepáčte mi ten výraz (len ho reprodukujem) „staré kravy."

Chápem, že aj medzi nami staršími sú ufrflaní, neustále sa zaoberajúci problémami, netrpezliví. Ak majú trochu počkať v obchode, u lekára správajú sa, ako by im malo o 5 minút odletieť lietadlo, alebo že im prinajmenšom „uleteli včely."  Napriek tomu si myslím, že nič by sa nemalo  zovšeobecňovať. Aj medzi nami je veľa láskavých, chápavých a ústretových ľudí.

A ešte jedna príhoda ostatných dní. Pred Vianocami som zachytila rozhlasovú stanicu, kde moderátorka vyprážaného kapra a šalát s majonézou, čo mimochodom mnohí považujú za tradičné vianočné jedlo,  označila za prežitok socializmu. Chudák kapor! A čo s nami, čo sme tú dobu žili.  Kde sme mali žiť, ak sme nemali povahu na emigráciu? Nakoniec, keby všetci emigrovali, ako by to  vyzeralo...?

Iste, ľudia by mali mať svoj názor, zdôrazňujem „svoj," lebo často mám pocit, že mnohí ľudia názor nemajú, iba sa opakujú po iných.  Nemám predstavu, že by sme sa mali správať, ako  tri opičky: „nič nevidím, nič nepočujem a nič zlé nepoviem." Všímajme si, počúvajme a povezme svoj názor, len tak sa veci môžu pohnúť k lepšiemu. Povedzme to slušne, nikoho neurážajme. Ak tak nerobíme potom mi to nepríde, ako sloboda slova, ale skôr ako anarchia a neúcta človeka k človeku, nakoniec i k autoritám.

Zvažovala som, či sa podeliť o tieto pocity, lebo kritike sa asi nevyhnem. Ibaže, ak nebudem riskovať nedozviem sa názor iných. Motivovali ma slová Leo Buscaglia, motivačného rečníka. Mne sa páčili, možno sa zapáčia aj vám.

„Smiať sa znamená riskovať, že budeš vyzerať ako blázon. Plakať je riskovať, že budeš vyzerať ako citlivý človek, snažiť sa komunikovať s iným je riskovať, že sa do niečoho zapletieš. Vyjadriť pocity je riskovať, že ukážeš svoje skutočné JA. Predložiť svoje myšlienky a sny pred dav ľudí je riskovať ich stratu. Milovať znamená riskovať, že tvoja láska nebude opätovaná. Žiť je riskovať smrť. Dúfať je riskovať zúfalstvo. Pokúsiť sa znamená riskovať, že zlyháš. Ale riskovať je nevyhnutné, lebo najväčším hazardom v živote je neriskovať nič. Človek, ktorý nič neriskuje, nič nerobí, nič nemá a ničím nie je. Môžeš sa vyhnúť utrpeniu a žiaľu a neriskuješ, ale nemôžeš sa jednoducho nič naučiť, cítiť, meniť, nemôžeš rásť, milovať alebo žiť. Len človek, ktorý riskuje, je slobodný."

Želám krásny deň!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?