A pritom je nad slnko jasné, že „staromódne pravdy," ako im niektorí hovoria platia a budú platiť ešte veľa rokov. Hodnoty, ako úcta, dobrota, čestnosť, vďačnosť, pracovitosť, oddanosť... jednoducho patria k tomu „byť dobrým človekom."
Verím, že väčšina ľudí je taktných, poctivých, milujúcich, starostlivých..., len o nich nevieme. Možno aj vieme, ale menej o nich hovoríme. Priznám sa, aj ja z času-načas podľahnem tomu, že kritizujem. Iste, hnevá ma, keď niekto porušuje pravidla, zneužíva dôveru iných... Tiež je pravda, že v takomto prípade si skôr sadnem za PC a svoje pocity napíšem.
Nemusím snáď zdôrazňovať, že mám radosť a príjemný pocit, keď sa stretnem so slušnými ľuďmi. Vážim si to, ibaže v tomto prípade ma to tak nepokúša zdôveriť sa, či podeliť sa o príjemné zážitky. A stálo by zato pochváliť, povzbudiť. Možno to ani nevieme, lebo nás tomu nikto nenaučil. Tiež je pravda, že často nevieme pochvalu prijať. Okúňame sa, ošívame. Namiesto to, aby sme sebavedomo povedali „ďakujem."
Hľadajme v živote „dobro" a učme sa tomu, kde sa dá. Nečakajme na žiadnu príležitosť, sama nepríde. Vezmime si napríklad, koľko veci sme sa v škole učili, „drilovali," aby sme nakoniec zistili, že to vôbec nepotrebujeme. Nikto nás neučil, ako to v živote chodí, ani to, čo je v živote najdôležitejšie. A potom zistíme, že oveľa rýchlejšie starneme, ako múdrieme. Veľa razy som počula, ako niekto v súvislosti s mladosťou povedal: „Mať tie roky a tento rozum!"
Ak som hovorila, že sme v škole „drilovali" veci, ktoré sme v praktickom živote nepotrebovali. Chcem jedným dychom dodať, že výnimka potvrdzuje pravidlo.
V spomienkach som sa vrátila na strednú školu a spomínam na triednu pani učiteľku, ktorá ma výrazne ovplyvnila a verím, že nielen mňa. Okrem toho, že bola naša triedna, učila nás slovenčinu, dejepis a psychológiu. Najcennejšie boli triedne hodiny. To bol čas, ktorý dokázala úžasne využiť. Nebola to formálna hodina, ale zaujímavé rozprávanie životných príbehov, ktoré ukončila vždy poučením. Nikdy som ju nepočula povedať to „nemôžete" alebo „to musíte." Vždy našla spôsobom, ako nám to povedať, aby sme to prijali, ako životnú pravdu, nie ako príkaz, či zákaz.
Naše náročné povolanie, priam poslanie si vyžadovalo aj náročnú prípravu, a ona nás vedela pripraviť. Pripravila nás, nie len na povolanie, ale aj na život. Škoda, že som jej nikdy verejne nepoďakovala. A dnes, keby som aj chcela, žiaľ je už nie je medzi nami. Odišla do krajiny „Navždy." A tak mi zostáva jediná možnosť, len tak v duchu s láskou povedať: "ďakujem, pani učiteľka!" a všetkým súčasným študentom zaželať takú múdru a láskavú triednu učiteľku.