Hry, ktoré hráme sami so sebou ...

Autor: Anna Čunderlíková | 11.4.2011 o 13:25 | (upravené 11.4.2011 o 13:32) Karma článku: 5,61 | Prečítané:  396x

Už som sa raz zmienila o tom, že si obraz svojho „ja“ nesieme vo svojej duši. Sú ľudia, ktorí svoj obraz vidia reálne, majú sa radi aj so svojimi chybami. No sú aj takí, ktorí sa nedokážu vyrovnať s tým, akí sú. Naopak snažia sa byť takí, akí si myslia, že ich chcú mať iní: rodičia, priatelia, partneri, kolegovia... Kladú si potom na seba nároky, ktoré sú nad ich ľudské sily. Musíme mať vždy všetko? Čo tak zahrať si hru, len tak sami so sebou? Poznáte tú o kyslom hrozne?

„Líška dostala chuť na hrozno a išla do vinice. Hľadá, behá, vyskakuje hrozno je vysoko a líška naň nedosiahne. Nedosiahnuteľné ovocie sa stáva pochopiteľne lákavejšie, chuť líšky rastie. Požiada vranu, aby jej hrozno odtrhla. Vrana nie je prístupná na spoluprácu, takže prosba líšky je márna. Líška sa zmieta túžbou po hrozne a zároveň je zranená vranou, ktorá jej nechce pomôcť - cíti sa biedne.“ Čo teraz? Líška má niekoľko možnosti: 1. Zrútiť sa zo svojej neschopnosti, lebo nedosiahla, čo chcela. 2. Tiež si môže povedať, že nemusí mať všetko, čo vidí. 3. Ale tiež si môže povedať, že hrozno je kyslé a že už naň vôbec nemá chuť. Čo vy na to, je vám to povedomé? Poznáte takéto situácie aj z vlastného života? Boli ste v situácii, že „hrozno bolo nedosiahnuteľné?“ Nie je za určitých okolností takáto rezignácia na „hrozno“ aj rozumná?
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Alternatíva pre Nemecko skutočnú alternatívu neponúka

Merkelová voľby vyhrala a ostáva mocná. Európa je naozaj vďačná.


Už ste čítali?