„Jeden muž dostal do daru zázračnú hus. Nasledujúce ráno mu hus zniesla zlaté vajce. Muž sa úžasne potešil. Ďalšie ráno mu hus zniesla druhé zlaté vajce. Muž sa od radosti dostával do tranzu.„ Do konca života budem žiť bez starosti," ubezpečoval sám seba. Keď hus zniesla zlaté vajce aj na tretí deň, dostal nápad. „Prečo mám čakať kým hus znesie ďalšie vajcia?" Popadol nôž, hus zarezal a hľadal zlaté vajcia. V útrobách zázračnej husi našiel len vnútornosti - po zlatých vajciach, ani stopy. Mŕtva hus mu už nikdy žiadne zlaté vajce nemohla nezniesť."
A ako naložila so svojou „zlatou husou" dievčina menom Mariana. Pochádzala z malého mestečka na strednom Slovensku. Vyrástla v skromných podmienkach, no obklopená veľkou láskou rodičov a súrodencov. Mariane to evidentne nestačilo, ako sama hovorila: „Ja tu nepatrím, mne patrí veľký svet." Tejto myšlienke podriaďovala všetko svoje snaženie. Už počas štúdia usilovne pracovala, získavala „prepotrebné" finančné prostriedky, ale nadobúdala aj cenné skúsenosti. A tak bolo pochopiteľné, že po skončení vysokej školy dostala lukratívne miesto v dobre prosperujúcej firme. Majiteľ dokázal oceniť Mariane vedomosti a schopnosti štedrým platom, pravidelnými odmenami a rôznymi atraktívnymi bonusmi.
Zo skromného dievčaťa sa stala materiálne zabezpečená mladá žena a úspešná pracovníčka. Ale predsa, čosi jej chýbalo. Strácala cit pre lásku a porozumenie. Do svojho rodného mestečka prichádzala veľmi zriedkavo a k svojej rodine sa takmer nehlásila. Tak veľmi bola zahľadená do kumulovania majetku, že ju ani nenapadlo opýtať sa ako sa majú rodičia, súrodenci... A len veľmi dobre priateľke povedala: „Už dávno nie som na ich úrovni..." Skutočne ani nebola. Dávno zabudla na skromné pomery z ktorých vyšla.
Ak by si niekto myslel, že táto úspešná žena mala záujem o atraktívneho majiteľa firmy, tak to nebol jej prípad. Mariana bola zahľadená len a len do hmotného majetku. Toto všetko malo ešte jeden a „háčik." Čím viac mala, tým viac chcela! A to bol žiaľ začiatok jej konca.
Jej „zháňanie mamonu" trvalo takmer tri roky, kým majiteľ firmy prišiel na jej chamtivosť a odhalil, že si nemalú časť firemných finančných prostriedkov posiela na svoj osobný účet. Keď Mariana vypovedala v súdnej sieni určite nedávala svojim slovami a gestami signál, že si je svojej chamtivosti vedomá alebo, že to ľutuje. Bol to skôr signál sklamania, s ľútosťou sa pozerala, ako sa jej „zrútil domček z kariet." A jej rodina? Nezabudli na dcéru, ani na sestru. Aj v tejto ťažkej chvíli stáli pri nej, veď boli jedna rodina, napriek všetkému bola aj Mariana jej súčasťou.
Že ste nestretli takúto Marianu osobne? Iste je to extrémny prípad. Ale položme si otázku:„Vždy si vážime, čo nám život dal?" Koľko ľudí radšej hrá o vabank a staví všetko na jednu kartu. A čo hodnoty, ako rodina, láska...? Čo nás musí zlomiť, aby sme včas pochopili, že máme voľbu a právo dať svojmu životu správny smer.