Nestojí zato zamyslieť sa hoci na naivnou ale určite úprimnou túžbou tohto dievčatka? Nie je až priveľa ľudí, ktorí sa pozerajú a vnímajú svet čierno-biely? Ale veď svet je krásny a život pestrý, len to treba vidieť, vnímať a precítiť.
Iná o niečo väčšia a staršia Tereza žila život príliš rýchlo. Práca, práca, práca... Deň sa podobal dňu ako vajce vajcu. Začiatok a koniec týždňa splýval v spleti povinnosti. Mesiac ubiehal za mesiacom, rok za rokom. Nevnímala čas... Až raz, zabrzdila ju dopravná nehoda. Niekoľko mesiacov na nemocničnej posteli a potom nekonečne dlhá rehabilitácia. Až potom Tereza prehodnotila svoj život, zmenila svoje priority a napísala „posolstvo" všetkým „Terezám," ktoré žijú rovnako hektický život ,ako ona, až kým ju nezastavila dopravná nehoda.
V posolstve sa uvádza: "Volám sa Tereza a pracuje, ako vedúca cestovnej kancelárie. Túto prácu som si vybrala najmä preto lebo sama veľmi rada cestujem. Teším sa, že dokážem skĺbiť svoje prácu so svojimi záľubami. V piatok, keď zatvorím kanceláriu viem, že víkend mám len pre seba a svoju rodinu. Turistika, cyklistika, plávanie, všetky tieto záľuby nám umožňujú vnímať krásy prírody. V každom ročnom období je inak krásna. Teším sa na pre jar, na prebúdzajúcu sa prírodu, nádherné je slnečné leto, pestrofarebná jeseň ale i nádherná zimná scenéria. Na to, aby som videla túto krásu musela príroda zdvihnúť varovný prst: "Zastav sa Tereza, poobzeraj sa okolo seba, dívaj sa otvorenými očami a vnímaj srdcom! Áno, zastavila som, ale až keď bolo neskoro."
Skúsme sa zamyslieť nad tým, či toto posolstvo nepatrí aj nám. Nečakajme na takýto varovný signál, užívajme si život so všetkými jeho farbami a krásami.