Dovolali ste sa...
Určite to poznáte, zamestnanci firiem veľmi často a radi používajú vetu: „Ak bude čokoľvek potrebovať zavolajte na našu zákaznícku linku... ... ... V nádeji, že sa dozviem, čo neviem, najmä ak to súrne potrebujem volám. Ja volám a na druhej strane zvoní, zvoní, stále zvoní... Ak sa mi po chvíli zvonenia ozve automatický operátor, myslím že mám šťastie. Ale až tak veľké šťastie to zase nie je.
Z telefónu sa ozýva, dovolali ste sa...., ak potrebujete...., stlačte číslo 1, ak potrebujete...., stlačte číslo 2 a tak to pokračuje až do čísla 7. Akosi si neviem vybrať, najbližšie môjmu problému je asi číslo 5, zatláčam .... spojenie sa prerušilo. Skúšam druhý, tretí raz, napokon to vzdám.
Každý si zaslúži pozdrav.
Konečne sa mi podarilo získať číslo na pevnú linku konkrétneho zamestnanca a tak ho v nádeji vyťukám. Z druhej strany sa ozýva: „ No, čo zase!" Nadýchnem sa, pozdravím sa, každý si zaslúži pozdrav, predstavím sa a poviem svoj problém. Už som tomu ani neverila, ale osoba na druhej strane telefónu predsa zdôvodnila svoje prihlásenie. Údajne ju niekoľkokrát po sebe ktosi volal v tej istej veci a nie a nie pochopiť. Ale zároveň jedným dychom povedala: "A to vám kto dal číslo na mňa? To nie je moja agenda! „A kde mám zavolať?" Rýchlo kladiem otázku, lebo čo keby sa zase spojenie prerušilo. „Moja zlatá, tak to ja nevie..." A kto to ma teda vedieť, akosi zase som nechápala ja a v duchu som si kládla otázku, „že by nepoznala organizačnú, či funkčnú štruktúry firmy?" No osoba na druhej strane si to rozmyslela a dodala: „No tak dobre, prepájam."
Opäť sa pozdravím, predstavím, popíšem problém, ale zase som sa dozvedela, že nie som na správnom mieste. Takto si ma ešte dva-tri razy posúvali, už som ani nevedela komu som, čo povedala... Nakoniec som to vzdala. Popísala som svoj problém a poslala list. Už druhý mesiac čakám na odpoveď. „Asi nevedia, komu majú môj list prideliť," hútam si len tak, pre seba.
Vyhrali ste...
Druhý nie menej zaujímavý zážitok mám z telefonovania s obchodnými zástupcami. V tedy je to naopak, ja nechcem, ale oni chcú...Konečne vytúžená chvíľa pokoja a vtedy zazvoní telefón. Zdvihnem, po chvíli zaznie: „ Gratulujem vám, vyhrali ste... a teraz nasleduje naučený scenár. Ťažko povedať, čo mi ide v tom momente na nervy viac, "hlas dílera alebo spôsob predaja." Ak zvážim bezočivosť niektorých predajcov dávam si otázku, ako sa v danej situácii zachovať. Snažím sa vyčkať do prestávky scenára a jednoducho povedať. „Ďakujem, ale nemám záujem." Takto kľudne to urobím raz do týždňa. Ak je to častejšie, tak až taká pokojná nie som. Ak si díleri vyberajú mena svojich potenciálnych klientov podľa abecedy, mám jednoducho smolu, keďže som na začiatku abecedy. Chápe, že je to pre niekoho práca, zdroj obživy: „Ibaže prečo za mojej účasti, keď ja záujem o predaj cez telefón vôbec nemám."
Robme všetko korektne.
Tak to je moje zbožné prianie, ibaže pri telefonovaní mám často dojem, že sa takmer všetci slušní a tolerantní ľudia stratili kdesi „v bermudskom trojuholníku." Nevýhodou telefónu je, že je zo všetkých technických prostriedkov komunikácie najagresívnejší. Vari sa mnohí aj v súkromí nesprávajú tak: „Ja ťa potrebujem, tak zdvihni!" A pritom je úplne jedno o aký telefón ide, šnúrový, či bez šnúrový. Dôležité je, kto je na druhej strane, a či tak trochu aj pri telefonovaní myslí, že v hre je aj jeho reputácia. A čo vy? Aké máte skúsenosti vy? Robíme všetci a všetko korektné?