Trapasy...

Autor: Anna Čunderlíková | 26.7.2011 o 7:44 | Karma článku: 7,32 | Prečítané:  394x

Zvykneme hovoriť, že človek je za svoje činy zodpovedný. Ibaže trapasy prichádzajú vtedy, keď to najmenej čakáme. Každý deň prežívame rôzne situácie a výnimkou nie sú ani trapasy. Môžeme byť viac, či menej opatrní a predsa sa im z času - na čas nevyhneme. Možno ste čosi podobné zažili aj vy.

Cítili sa sa trápne potom, čo ste  "niečo - niekomu" povedali, urobili alebo naopak, ak "niekto - niečo" urobil, povedal vám? Cítili ste sa nepríjemne, zahanbili ste sa... najradšej by ste sa v tom momente predali pod zem?

O čosi menej nepríjmená, možno až úsmevná je spomienka na trapasy. Zvykneme si stretnúť, taká „dámska jazda" je celkom milým oživením každodenných dní. Slovo dalo slovo a jedno takéto stretnutie sme venovali spomínaniu na trapasy.

Každá z nás sa znažila niečim prispieť. Hela, tá je špecialistka na trapasy. Svoje rozprávanie začala tým, ako si v jedno teplé popoludnie, pred cestou domov zložila podprsenku a hodila ju do kabelky. Cestou sa rozhodla ešte nakupovať. Nakúpila a keď si potrebovala nákup vložiť do tašky siahla do kabelky, kde mala poskladanú tašku a snažila sa ju rozvoriť. Mávala "ňou" hore, dolu a nie a nie sa otvoriť. Keď sa lepšie pozrela mávala podprsenkou. Obidve boli z podobného materiálu, obidve boli telovej farby a obidve boli v kabelke. Podprsenka pravdaže, ako inak navrchu. „Zahanbila som sa, ešte že naokolo boli samé ženy," dodala Hela s úsmevom.

Inokedy mi Hela ponúkla, že ma odvezie z práce. Keď sme vychádzali pred budobu práve odchádzal autobus MHD a na parkovisku bolo už len pár aut. No, Hela tam svoje auto nemala. Prvé, čo ju napadlo: „Ukradli mi auto!" A vola na políciu. Medzičasom sa spojila s manželom a ten jej pokojne povedala. „ Bola si predsa v meste, nepreparkovala si?" A vtedy si Hela buchla po čele. "Pravdaže bola, zaparkovala som za PRIORom, ja blázon do práce som sa vrátila pešo." Odvola pátranie po „stratenom aute" a odvtedy si dáva veľmi dobrý pozor, kde zaparkuje.

Marika, zase pridala príhodu s jedným vedúcim odboru, starším pánom. Prišiel na pracovnú návštevu, ale Marikin šéf tam nebol. Kým čakal, otvoril album a podal ho Marike. Fotografie nie dávno narodeného dieťatka. "Reagovala som profesiálne, treba pochváliť, ale aj úprimne," hodnotí sitáciu Marika. "Moje slová zneli určite povzbudivo, keď som skonštatovala: Krásne vnúčatko."  "Pán sa akosi zamrvil, po chvíli zobral album a odišiel, že vraj príde v iný čas." Marika po príchode šéfa referovala, kto ho volal, kto ho hľadal... a spomenula aj pána s fotografiami. Na to Marikin šéf povedal: „Starý chlap, bolo mu treba také malé dieťa?" Vtedy Marike došlo, že to bol pekný trapas. Nikdy sa už na túto tému nerozprávali, ale ich stretnutia a vzájomná komunikácia boli poznačené touto trápnou situáciu. Aspoň Marika to tak cítila.

Do zvierky trapasov pridala aj Oľga. Hovorila, ako boli v jedno nedeľné popoludnie na prechádzke a stretli ich známeho, Tibora, ako kočíkoval. „Tak, ako starý otec? Služba, služba...?" Takto sa Oľga prihovorila známemu. A on na to: „Keby len kočíkovanie, ale ja k nemu vstávam aj v noci!"  Stula som, ako betón, hovorí Oľga: „Ani vo sne mi nenapadlo, že má Tibor také malé dieťa. Nebolo to nič príjemené a pre nás ešte Oľga dodala: „Starí chlapi a tratia rozum na staré kolená." Aby sme vedeli o koho ide, začala nám približovať: „Viete ten Tibor, vedúci zo servisu." Až teraz sa ozvala Marta, ktorá situáciu upresnila: „Neviem, či baby poznajú Tibora, ale ja áno. Tibor je môj švagor!" "No, opäť trapas," prevrátila oči Oľga. Ešte, že Marta dodala: „Nič to nemení na fakte, že starí chlapi tratia rozum." Oľge sa evidentne uľavilo najviac.

Iveta, ktorá nás dovtedy pozorne počúvala dodala: „Tak taký trapas, aký som zažila ja, ste nedali ani jedna." A otvára svôj príbeh: „Môj manžel sa jedno pozdné, zimné popoludnie vybral k svokre na kyslú kapustu. Ja som si povedala, kým bude u matky zbehnem k súsedke, nebola, len susedka, ale aj rodinná priateľka" približuje situáciu. „Zvoním, keď mi susedka otvorila v chodbe som videla kandličku, presne takú ako máme my. V zápätí som pokarhala sama seba, „takých kandličiek je predsa veľa."  Rozhliadam sa ďalej a vidím presne také isté topánky, ako má môj manžel. Ani neviem, ako som urobila ďalšie kroky a v byte našej susedky bol naozaj môj mažel. No, dlho už nim nebol. Všetci vedeli o jeho „úletoch," len ja som bola slepá. Všetci traja sme sa v tom momente cítili nesmierne trapne." No Iveta to dnes rozprávala celkom pokojne, už je to dávno za ňou a na záver svojho rozprávania ešte s úsmevom dodala: „Janošíka chytili na hrachu a ja som manžela chytila na kapuste!"

Už je to raz tak, trapasy boli, sú a budú. Dôležité je ako sa z trápnej situácie dostať. Aj vy máte svôj trapas? Nechte sa oň podeliť?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Poliaci vyšetrujú Štrougala. Na Slovensku sú zločiny premlčané

Poľsko rieši štyri prípady usmrtenia ľudí elektrinou na hranici s ČSSR. Na slovenskej časti hranice s Rakúskom ich zomrelo vyše štyridsať.

KOMENTÁRE

Pripomeňme si, že režim bol naozaj zločinecký

Námietka, že ÚPN v Poľsku má väčšie právomoci, je nemiestna.

TECH

Veľký objav astronómov, ďaleké planéty môžu mať vodu aj život

V systéme Trappist-1 je sedem Zemi podobných planét.


Už ste čítali?