Kristínka bola vždy veľmi starostlivá a pedantná matka. Keď išiel Tomáško do prvej triedy veľmi si priala, aby z neho bol dobrý žiak a tak sa ho na začiatku školského roka každý deň vypytovala:
„Tomáško, prihlásil si sa dnes v škole?" Tomaško len pokrčil ramenami, že veru nie. Takto to išlo asi týždeň. Zrejme to unavilo matku i syna. A tak Tomáško pri najbližšej otázke matky:
„Tomáško, prihlásil sa dnes v škole?" odpovedal:
„ Áno, mami prihlásil som sa."
Tomáško sa potešil, že urobil radosť mamičke.Krístínka sa zase potešila, že sa to konečne podarilo a tak chcela vedieť viac, preto rýchlo upresňovala svoju otázku:
„A čo si povedal súdružke učiteľke?"
„Pýtala som sa cikať!" odpovedal spokojný prváčik.
V tom momente nevedela Kristínka, ako situáciu ustáť. V ducha sa usmiala a navonok si zachovala vážnosť. Časom vyrástol z Tomáška milý chlapec a neskôr mladý muž, ktorý robil Kristínke veľkú radosť.
Iný príbeh Tomáška sa odohral niekedy v druhej polovici sedemdesiatych rokov. V tom čase sa chodilo pomerne často na nákupy do Maďarska. Jedno obdobie nebolo možno dovážať kávu, obyčajnú zrnkovú, či mletú kávu.
Všetci svojim spôsobom riskovali, aj Kristínka sa rozhodla, že to riskne a kúpila 1/4 kg kávy svojej mame, manželovej mame a pravda aj pre seba. Starostlivo ju uložila do tašky a na hranici sa tvárila, že veru ona kávu nemá.
Do autobusu prišiel colník a ako prvé sa opýtal: „Preváža niekto kávu?" Hrobové ticho, počuli by ste špendlík padnúť na podlahu. A v tomto tichu dobre vychované dieťa, ktoré bolo vedené k tomu, že sa má hovoriť pravda zahlásilo: „Mami, veď sa prihlás, my kávu máme." Colník sa našťastie, len pousmial a keď sa autobus za colníkom zatvoril už sa smiali všetci.
Zmysel pre spravodlivosť a poctivosť Tomáškovi zostala dodnes, i keď sa to dnes až tak „nenosí."
Ďalší príbeh je z ich prvej zahraničnej dovolenky. Tomáškova rodina sa po prvý raz rozhodla isť na dovolenku k moru. Nebolo to jednoduché, do bývalej Juhoslávie sa chodilo na doložku. A vybaviť takú doložku nebolo jednoduché. Kristínka urobila všetko preto, aby si užili slnko a more. Neviem, ako dnes, ale v tom čase takmer všetci si kupovali zlato, ako spomienku na dovolenku. Aj Tomáškov otec sa rozhodol, že urobí Kristínke radosť a kúpil jej prstienok. Nemali skúsenosti s prenášaním cez hranice a tak Tomáška inštruovali, že nemá nikomu povedať, že mamička dostala od otecka zlatý prsteň. Tomáško sľúbil. Ibaže, toto tajomstvo bolo na neho asi príliš veľké. Len čo stretol vedúcu zájazdu oslovil ju: „Teta, ja by som ti chcel niečo povedať, ale nesmiem." Milá pani vedúca odpovedala, „keď nesmieš, nepovedz!" Ale Tomáškovi to nedalo a tak pokračoval, „ale ja by som ti to chcel veľmi povedať." Takto sa ešte chvíľu doťahovali, až napokon Tomáško svoje „tajomstvo" zveril pani vedúcej.
Táto, ako inak, príhodu rozpovedala rodičom. Neostalo im nič iné len dúfať, že Tomáško nebude zase iniciatívne informovať colníkov. Tento raz vydržal.
Tomáško mal takýchto príbehov nesmierne veľa. Veľmi túžil po súrodencoch a keďže žiadneho nemal, tak si vymyslel sestričku... Fantáziu, to on mal. A tak život s Tomáškom bol skutočne veselý.
Ilustračné foto z prerexu: zdroj internet