Nebolo síce piatok trinásteho, ale štvrtok 8. marca, no smola to bola tak, či tak. Do opravy som si dala cestovnú tašku. Chyba nebola veľká, nosím ju rada a tak som sa rozhodla pre jej opravu. Štvrtok bol termín, kedy mala byť taška hotová, mala som si ju prebrať.
Bolo niečo pred jedenástou hodinou, keď som prišla pred dvere opravovne. Na dverách ma vítal oznam: „Hneď prídem." „Keď hneď, tak hneď," povedala som si, že počkám. Hneď nebolo ani o polhodinu.
Rozhodla som sa, že si čo-to vybavím v meste a vrátim sa neskôr. Iniciatívne som vylúčila čas medzi 12:00 a 13.00 hodinou, mohli by byť na obede. Pred opravovňu som opäť prišla krátko po 14:00 hodine, ale aj teraz ma vítal oznam „Hneď prídem." Opäť nikto neprišiel. Musela som zabudnúť na to, že si ju vyzdvihnem, hoci som tašku súrne potrebovala. Na oznam „Hneď prídem," tak rýchlo nezabudnem.
Tašku som si nakoniec vyzdvihla v pondelok, piatok som mala iný program. Nechcite počuť tie výhovorky... ono bolo vo štvrtok otvorené, len ja som tam išla v nevhodný čas. Veď áno, nie je nad to byť v správny čas na správnom mieste. Škoda len, že opravovní v našom meste nie toľko, čo rôznych butikov s tovarom, ktorý ani nejde na odbyt. Škoda, nieto si z čoho vybrať !
Neostáva mi nič iné, iba si zaželať, aby som tieto služby, tak skoro nepotrebovala.
