Biblia prirovnáva človeka k vlkovi, ktorý sa má stať baránkom, ale nie tak, že si nasadí kožu baránka, ale že sa zmení vo svojom vnútri. Vlk je v tomto prípade považovaný za sólistu, ktorý „hrá pre seba." Baránok je ten, čo žije s druhými, a pre druhých.
Nie, nechcem nabádať k žiadnemu náboženstvu, ale určite sa môžeme s predchádzajúcich slov poučiť. Už je to raz tak, žijeme rýchlu dobu. A vtedy máme, akosi, bližšie k tomu vlkovi, než k baránkovi. Tak prečo sa nezmeniť, kým je čas! Paradoxne väčšina z nás, takmer polovicu života na niečo čaká. Určite to poznáte. Čakáme v čakárni u lekára, čakáme na vlak, na autobus, či na lietadlo. Dokážeme niekoho upozorniť na chyby, ak ich pri tom čakaní uvidíme, či dokonca pocítime na svojej koži? Priznám sa, aj ja s tým mám niekedy problém. A možno práve vtedy by sme pomohli sebe i druhým.
K predchádzajúcej úvahe som dospela, nie dávno, po návšteve jedného hypermarketu. Chodím uličkami a hľadám, čo mi ešte treba..., a tu sa zrazu , čo nevidím. Otec, nákupný vozík a v ňom celkom veľký chlapec, možno 6 - 7 ročný. Chlapec vo vozíku stál. Nemohol sedieť, nezmestil by sa. Priznám sa, vlastným očiam som neverila. Otec vozil svoj syna po obchode a medzitým tým si čo-to hodil do košíka. Pani, ktorá bola v ich bezprostrednej blízkosti oslovila otca:
„Môžete toho chlapca vyložiť z vozíka?" priznám sa nechýbalo veľa a bolo by som to urobila ja.
„A to už prečo?" otec evidentne nechápal alebo nechcel pochopiť. Na odpoveď nepočkal a arogantným hlasom pokračoval:
„Budem ho voziť, keď budem chcieť. Je unavený! Boli sme sa korčuľovať."
To je naozaj nezmyselný dôvod, povedala som si, len tak sama pre seba.
Pani mu medzi tým stihla povedať, že nákupný košík je na potraviny a nie na vozenie, a že chlapec má navyše špinavé topánky. A čo keď si potom niekto do vozíka vloží chlieb alebo rožky?
„To je milá pani váš problém!" a odfrčal aj s nákupným vozíkom.
„Nuž je to problém nás všetkých!" rezignovane dodala pani.
Chlapec mal asi viac rozumu, než otec, lebo povedal: „Oci, chcem isť dolu!" A keď sa otec nemal k tomu, ešte raz zopakoval: „Daj ma dolu!"
Čo už s takým otcom! Muž v koži vlka? Akým príkladom je pre syna?
Nechcem nič zveličovať, ani idealizovať. Chcem veriť, že otec dostal výchovnú lekciu od syna a že snáď prehodnotí svoje správanie. Chcem veriť, že suverénne vyzerajúci muž - otec chlapca sa zmení. V každom človeku je kus dobroty a šľachetnosti, možno len o tom nevie. Nakoniec vždy je čas na zmenu.