„Idem do Ruskov na televízor!" povedala Katkina mama. Z tónu jej hlasu bolo jasné, že o tom, či tam pôjde alebo nie, diskutovať nechce. Jej otcovi to nedalo: „Na televízor? To sa naň chceš naozaj vytrepať?" usmieval sa pod fúz. Mama hodila rukou a zamrmlala: „Starigáň jeden, tak nám ho konečne kúp." Kúpil, hneď na prvé Vianoce. Podľa Katky to bol ešte dlho ich najkrajší vianočný darček.
Život na vidieku mal svoje čaro. Veru, ľudia mali k sebe bližšie a často sa navštevovali. Keď sa začali predávať prvé televízory chodili k susedom ako do kina. Dnes má televízor každá domácnosť, nie jeden, ale hneď niekoľko. Počujem, ako ženy na materskej dovolenke, či na dôchodku hovoria: „Televízor mám zapnutý celý deň ako kulisu." Upratujú, varia, žehlia a očkom mrknú na televíznu obrazovku. Ženy ocenia druhý televízor najmä počas majstrovstiev v hokeji, či vo futbale, nemusia sa oň deliť s manželom.
Internet, mobilný telefón? Ani náhodou a presa sa ľudia vedeli rýchlo dohodnúť a odovzdať si všetky aktuálne informácie." Na túto dobu si živo pamätám aj ja. Všetko zlé je na niečo dobré. Keďže chýbali dnešné komunikačné kanály susedia sa oveľa viac stretávali a navštevovali. Spomínam si na zaujímavú atmosféru. V nedeľu po veľkej omši sa ľudia pravidelne stretávali pri kostole. Muži aj ženy si srdečne potriasali rukami a ženy sa navzájom aj pobozkali. Stáli v hlúčikoch a hovorili jeden pred druhým. Hučalo tam ako v úli. Dozvedeli sa, čo chceli. Kto sa narodil, umrel, kto s kým chodí, kde sa chystá svadba. Stáli takmer v strede dediny, uprostred ľudí, nemuseli nikde klikať a predsa sa rýchlo dozvedeli čo potrebovali." Informácie boli z prvej ruky. Ak niekto na omšu neprišiel, alebo bol na malej, informácie mal sprostredkovane cez susedov. Pri kostole bolo počuť rôzne hlasy, každý sa snažil nájsť koho potreboval a tak sa okolo kostola ozývalo:
„Videli ste Jana spod Pôjdov?"
„Videli... už išiel na pivo k Rosiarovi." Čo znamenalo, že ho nájdu len v miestnej krčme.
„Hľadám Marku Pilátovu, bola na omši? " ozývalo z inej strany.
„Bola, bola, ale utekala domov, dieťa má choré." Takto sa navzájom vyhlasovali a vyhľadali. Postávanie pred kostolom a prechádzanie pomedzi stánky bola aj príležitosť, ktorú by sme dnes označili ako korzovanie, či malú módnu prehliadku. Ženy a dievčatá chceli ukázať, čo majú nové. Ani my, malé parádnice sme si neostali nič dlžné, upravili sme si mašle vo vrkočoch, ponatriasali sukničky a nazerali spoza rohu kostola, či už ide zmrzlinár.
„Už ide! Už ide!" nieslo sa dedinou a o chvíľu naozaj rapotala motorka - trojkolka s debničkou zmrzliny.
Nikto nás neorganizoval a predsa sme sa poslušne zoradili, vytvorili sme dlhý rád, ktorý sa krútil ako had. Hlavu mal pri kostole a chvost kdesi pri chudobinci, tak tú budovu volali. Už to nebolo miesto pre chudobných, ale na organizovanie tanečnej zábavy, či iných kultúrnych podujatí, no ten názov jej ostal dodnes.
Zmrzlina bola našou najväčšou atrakciou. „Citrónovú, vanilkovú, čokoládovú" ozývalo sa z radu. Väčšinou sme si kupovali malú, ak mal niekto na veľkú zmrzlinu bol frajer. Neobišli sme ani stánok, kde predávali „mačku vo vreci." Také malé škatuľky, jedna, ako druhá, aj cenu mali rovnakú - 1 Kčs, iba obsah sa líšil. Z korálikov vytvorené náhrdelníky, náramky, hodinky, prstienky, jednoducho „mačka vo vreci." Čo v nej bolo zistili sme, až keď sme kúpili. Z času načas sa podarilo, že sme si kúpili dve veci rovnaké a vtedy začala výmena.
„Ja mám rovnaké hodinky," hlásil ktosi.
„Akej farby?" pýtala sa tá, čo mala tiež dvoje. A vymieňali o dušu.
„Ja vymením prstienok s modrým očkom za prstienok s červeným očkom," hlásila ďalšia malá parádnica.
A tak to išlo dookola, kým výmena nebola úplná. O týždeň bol stánok otvorený opäť a celé sa to mohlo zopakovať. Bola to paráda, super zábava.
Dospelí navštevovali iné stánky. Ženy také so semiačkami, priesadami, ale aj pernikárov. Perníky boli prekrásne vyzdobené, rôznymi ornamentmi, kvietkami, či lístkami. Väčšie i menšie bábiky, koníky, srdiečka so zrkadielkom i bez neho a s rôznymi nápismi. „Mamičke," „Z lásky...," „Srdce z púti nezarmúti," i ďalšie, podľa fantázie pernikárov.
Muži zase postávali pred strelnicou. Chlapci, najmä tí čo už boli po základnej vojenskej službe vystrieľali pre svoje dievčatá papierové kvety. Pretekali sa, kto vystrelí krajšiu a väčšiu. A otcovia? Tí deťom strieľali opičky na gumičke, loptičky, vrtuľky a iné zábavky. Opička mi utkvela najviac v pamäti. Veď ma to a stálo síl, kým som ju získala.
„Otecko, vystrelíš mi opičku?" prosikala som. Najskôr sa robil, že nepočuje a tak som skúsila inak.
„ Otecko, vieš strieľať?" zase nič. Nereagoval. Začala som trochu vydierať. „Veď mám aj dobré známky," prosikala som.
„Dobre, dobre," vedela som, že je to naozaj dobre, lebo mu v hlase zaznela nevyrieknutá pochvala. Chytil ma za ruku a povedal: „Tak poď ty moja opička," vedela som, že to nie je nadávka, že je to z lásky. Presvedčil ma, že vie strieľať. Vystrelil na prvý raz. Až neskôr som pochopila, že nechcel preto lebo bol šetrný. Korunku ku korunke ukladal na nový dom. Rodičia míňali, len na nevyhnutné veci, čo podľa nich opička nebola. Z času načas predsa neodolali mojej prosbe a niekedy pridal niečo aj dedko. Nič mi nechýbalo. Krásne obdobie, je na čo spomínať.
Pokrok nezastavíme, žijeme rýchlejší život, ale to neznamená, že by sme sa nemali stretávať a upevňovať dobré susedské vzťahy. Je veľa príležitosti, ktoré môžeme využiť alebo si ich môžeme jednoducho vytvoriť. Grilovanie na záhrade, sídliskové rodinné akcie, spoločné výlety do prírody. A keď už nič iné aspoň zdvorilý pozdrav, úprimná a ústretová komunikácia.
Skúste sa na tým zamyslieť. A možno mi dáte za pravdu, aké sú dôležité dobré susedské vzťahy. Nikdy nevieme kedy a kto bude potrebovať pomoc. A vtedy má dobrý sused cenu zlata.
