Ťažko jednoznačne povedať, čo prevážilo v duši štrnásťročného dievčaťa, či to bola láska k ľuďom, alebo vidina peknej uniformy. Jedno je isté, bolo to rozhodnutie citlivej, ešte detskej dušičky. Až keď som Alis lepšie spoznala pochopila som, že lásku k ľuďom mala zakorenenú hlboko v sebe. Jej vnútorná morálka určite fungovala, lebo svoje povolanie milovala a vykonávala s láskou. Vždy chcela byť užitočná.
Alis, pre väčšinu z nás netypické meno, pre ňu úplne samozrejme. Ako sa k nemu prišla? Dali jej ho vraj spolužiačky na strednej. Považovali ju za húževnatú a silnú babu, a SILA odzadu je predsa ALIS. Každé dievča malo nejakú prezývku, aj Alis ich rada vymýšľala. Ešte aj dnes nás dokáže pobaviť hrou so slovami a s rôznymi prešmyčkami.
Keď som jej napríklad povedala, že ideme k moru, nezabudla dodať, že mám žiť zdravo na Slovensku a neumoriť sa. Umoriť, vraj znamená utopiť v mori.
Raz, keď potrebovala kúpeľnú liečbu, požiadala o ňu odborovú organizáciu (vtedy prideľovala poukazy Sociálna poisťovňa odborovej organizácii a tá svojim členom). Starostlivo napísala žiadosť a do adresy uviedla „Zvodný výbor ROH," neviem, či si to všimli a či vôbec boli „zvodní," ale poukaz dostala.
Mám ju rada, vždy je usmiata a pozitívne naladená. Napriek náročnej práci, ktorú kedysi vykonala nestratila vieru v dobro. Spomínam si na jej slová: „Moji pacienti sú mi vďační aj za pohár vody. Krásny pocit vďaky sa nedá ničím zaplatiť, ani zvýšeným platom." A bol by sa zišiel, najmä potom, čo jej z neho vypočítali dôchodok. Čo z toho, že na internom oddelení, v trojzmennej prevádzke odpracovala takmer 40 rokov, dnes sa radí medzi tých, čo majú najnižší dôchodok.
Asi pred týždňom prišla Alis od lekára, ale recepty mala stále v ruke. Myslela som si, že nemali jej lieky. Keby som bola vedela, čo sa dozviem, radšej by som sa neopýtala. Nebolo to nič príjemné. Lieky mali, ibaže ona nemala 42,70 € . „Ešte, že mi príde za päť dní dôchodok...," povedala a hneď začala vypočítavať na čom musí ušetriť. Na strave..., a potom, že sa má zdravo stravovať.
Nič nie je zadarmo, ale aby sa človek bol takto ponížený je priveľa aj na pozitívne naladeného človeka, ako je Alis. Netúži po sponzorskom dare, netúži po súcite, a predsa sa pýta: „Kto uľahčí bremeno mne a tisícom ďalších v podobnej situácii... Vari si nezaslúžime dôstojný život?"